Mountain Girl [POZASTAVENÉ]

9. kapitola

Lord prekvapene zastrihá ušami a zdvihne hlavu do výšky. Neviem koho to prekvapilo viac, či mňa alebo jeho. Pochvaľne ho potľapkám. Opatrne sa posuniem viac do zadu. Teraz mi už ostáva len jediné. Donútiť ho aby poslúchal aspoň na základné povely. Skúsim šťastie a popohnem ho stehnami. Lord na moje prekvapenie neisto vykročí. Zakníšem sa, no nespadnem. Strčím mu maškrtku a skúsim ho navigovať do strán. Najprv akoby nechápal čo po ňom chcem, no po chvíli pochopil. V duchu zajasám. Určite mu už niekto v minulosti dal základný výcvik. Keď som ho zachránila, slúžil ako ťažný kôň. Obriem sa. Chcela by som, aby ma teraz videli ostatní. Videli by, že Lord vôbec nie je nebezpečný. Nuž čo, v tejto chvíli si musím postačiť sama. Napravím si ruksak a pokúsim sa čo najpohodlnejšie posadiť. Nohy mám na Lordovom širokom chrbte poriadne rozkročené, no nevadí mi to. Som na seba hrdá. Nadýchnem sa a vydýchnem. Mám poslednú šancu na rozmyslenie môjho plánu. Mohla by som zosadnúť, a rozbehnúť sa domov. Prezliecť sa do pyžama a vhupnúť do vyhriatej postele. Ráno by som sa tvárila že sa nič nedeje. Zamyslím sa. Nie. Nesmiem to vzdať, hlavne keď ma ocko potrebuje. Zamrvím sa a Lord hneď vykročí. Prekvapene sa nakloním dopredu, pretože na také prudké pohyby nie som zvyknutá.
Nasmerujem Lorda k bránke. Vzdychnem. Musím znova zosadnúť, aby som ju otvorila pretože som ju zamkla ak by sa Lord znova rozhodol pre útek. Prehodím nohu cez jeho chrbát a chvíľu na ňom iba visím. Neviem ako ďaleko som špičkami od zeme. Chcem sa obzrieť cez plece, no skôr než sa spamätám som na zemi. Spočítam si všetky kosti a keď sa uistím že som v poriadku, postavím sa a oprášim. Podídem k bránke a pomaly ju otvorím. Mala by som naučiť Cesara aby vedel otvárať a zatvárať bránku. Pri takej predstave sa uškrniem. V tej chvíli začujem dole v dedine zakikiríkať kohúta. Zamrznem. Viem že na kikiríkanie nikto nevstáva, no pripomenie mi to že sa musím poponáhľať. Vyvediem Lorda z bránky a zavriem ju za sebou. Čaptavo nasadnem na Lorda a vykročíme do tmavého lesa.

Lord mohutnými krokmi šliape do kopca a občas to pod ním zapraská. Som rada že už sme dostatočne ďaleko od dediny, aby nás tu niekto videl. Cesar šťastne vykračuje vedľa nás a vrtí chvostom. Zamyslím sa. Myslím, že ideme na sever. To by znamenalo že nás čaká dlhý čas kým to tu prehľadáme. Som si istá, že nájdeme ocka. Zrazu za nami začujem zašuchotanie. Rýchlo sa obrátim no nič nevidím. Pozriem na Cesara. Ten si z toho nič nerobí a pokračuje ďalej. Posledný krát sa nedôverčivo obzriem a vykročíme. Asi iba srna, pomyslím si. Tých tu je veľa. Iba myknem plecami sama pre seba. Alebo medveď... Tej druhej predstavy sa obávam viac. Počula som rôzne príbehy o tom ako medvede napádali ľudí. Strasiem sa. Čo by robil medveď tu na kraji lesa? Určite žijú hlboko v lese, pokúšam sa presvedčiť sama seba. Uvedomím si, že sa celá trasiem. Neviem či bol dobrý nápad ísť takto sama do hory. Skôr než si to stihnem rozmyslieť, z malinčia vybehne kôň. Áno, kôň. Vyvalím oči. Než stihnem niečo podniknúť, Lord sa za ním rozbehne. Rýchlo sa chytím hrivy a pritisnem sa kolenami o jeho chrbát. Cesar sa za nami s hlasným štekotom rozbehne. Tryskovať medzi stromami je veľmi nebezpečné, no Lordovi sa v tom kupodivu darí výborne. Pokúšam sa ho zastaviť, no on ma zhlboka ignoruje. Užíva si zábavu a mňa nechá iba voľne nadskakovať na jeho chrbáte. Nakloním sa do boku, aby som aspoň náznakovo zistila o akého koňa sa jedná, za čo si hneď vyslúžim škrabanec o konár. Neviem ako dlho už bežíme, no dúfam sa kone čoskoro unavia a zastavia. Tak sa aj stane. Vyjdeme na lúku pokrytú kvetmi, a Lord pomaly prejde do cvalu, a potom do klusu. Keď nad ním získam kontrolu, zastavím ho. Všimnem si, že kôň pred nami tiež pomaly zastane. Avšak to nie je jediné čo si všimnem. Z koňa sa niečo pomaly skĺzne na zem.