Mountain Girl [POZASTAVENÉ]

7. kapitola

,,P-prepáčte že meškám," zašepkám sotva počuteľne a vkĺznem dnu.
,,Takže toto je vaša druhá vnučka, pani Swenstonová?" opýta sa jeden z policajtov smerujúc otázku starkej. Starká unavene prikývne a zosunie sa na stoličku.
,,Potrebujeme sa ťa popýtať na zopár otázok," pokračuje druhý policajt a obráti sa smerom na mňa. Prikývnem.
,,Poď, pôjdeme vedľa." Nasledujem ho do vedľajšej miestnosi. Rukou mi naznačí, aby som si sadla. Policajt na mňa pozrie a začne sa pýtať. Všetko si popritom zapisuje do zápisníka.
,,Takže, ty sa voláš Vanessa Swenstonová." Prikývnem.
,,Kedy si naposledy videla svojho otca?" Zamyslím sa nad odpoveďou. Pamätám si keď spokojný odchádzal z domu a z diaľky mu kýval Sam. Išla som práve do stajne.
,,Včera ráno pred odchodom do školy," váhavo odpoviem. Policajt mlčky prikývne a niečo si poznačí do zápisníka.
,,Nevšimla si si niečo nezvyčajné, keď odchádzal?" pozrie na mňa spoza okuliarov. Iba pokrútim hlavou. Začínam mať čím ďalej pocit že už to nevydržím. Policajt na mňa len chápavo pozrie a prikývne. Nakoniec to už nevydržím.
,,Tak pôjdete ho už hľadať alebo nie?!" vyhŕknem. Do očí sa mi tlačia slzy.
,,Áno, ale najprv si musíme pozisťovať informácie ako napríklad kde bol naposledy videný, kto s ním bol..." trpezlivo odpovie. Ten jeho pokoj a trpezlivosť ma naozaj vytáčajú. Nevidí že je to vážna vec? Povzdychnem a prikývnem.
,,Tak, už môžeš ísť. Ďakujem za odpovede. Vieš, veľmi nám to pri hľadaní tvojho ocka pomôže." Iba kývnem hlavou a chystám sa vybehnúť, no vo dverách zastanem.
,,A... A kedy ho začnete hľadať?" nervózne sa opýtam.
,,Pokúsime sa čo najskôr, no najprv musíme zájsť ešte za pár ľuďmi. Sľubujem, postarám sa o to aby sme zajtra ráno začali," povzbudivo sa usmeje. Neisto mu úsmev oplatím a vyjdem z dverí. V kuchyni už netrpezlivo čakajú ostatní.

Je noc, a ja sa pokúšam zaspať. Nejde to. Neustále musím myslieť na ocka a na to čo mi povedal policajt. Začnú ho hľadať až zajtra. Do vtedy musí ostať sám, vonku a možno zranený. Posadím sa na posteli. Viem že nezaspím. Opatrne zídem po schodoch poschodovej postele. Nazriem do dolnej postele. Sofia tvrdo spí a občas niečo zamrmle zo sna. V duchu sa usmejem a vyjdem na chodbu. Tam zastanem a započúvam sa. V dome je ticho. Nazriem do Mathewovej izby. Taktiež spí ako zarezaný. Po špičkách k nemu podídem. Keď spí, mierne pochrapkáva. Je to skvelý brat a mám ho veľmi rada, ale niekedy sa o mňa až príliš bojí. No nevyčítam mu to. Vyjdem z jeho izby a chcem ísť pozrieť či aj starká spí. Z jej izby sa ozýva hlasné prerušované chrápanie, čo mi stačí ako odpoveď. Zídem po schodoch a vojdem do kuchyne. Neviem, čo presne chcem. Iba si sadnem na lavicu pri stole a vzdychnem. Pozriem sa von z okna. Obloha je jasná a mesiac svieti tak silno, že si musím zatieniť rukou pred očami. Je spln. Z vonka začujem húkať sovu. Niečo preletí pred oknom. Asi netopier....
Z myšlienok ma vytrhne nejaký vlhký dotyk mojej dlane. Myknem sa, no ukľudním sa keď si uvedomím že to sa ku mne iba ospalo z pelecha prišuchtal Cesar a teraz na mňa spýtavo hľadí. Usmejem sa a poškrabkám ho za ušami. Spokojne privrie oči. Musím sa na ňom zasmiať. Pamätám si keď bol ešte šteňa a hrávali sme sa spolu na lúke. Ako postupne rástol, ocko s ním chodil na rôzne výlety po horách. Cesar teraz po toľkých rokoch pozná hory rovnako dobre ako ocko. V tom sa zarazím. Napadne ma nápad. Síce bláznivý, ale možno stojí za to.