Mountain Girl [POZASTAVENÉ]

13. kapitola

Blíži sa obed a my stále blúdime po horách, a netušíme kde sme. Chvíľami voláme na otcov, no ozvena ktorá k nám doľahne nás umlčí. Po celý čas je medzi nami napätá atmosféra. No tak čo, asi každý by bol ticho keby musel byť v horách s prakticky celkom cudzím človekom a popri tom sa strachovať o život otca a zároveň o svoj život. Postupne som si totižto začala uvedomovať, že to bude nebezpečné. Nevieme čo a ako, a najhoršie je že vlastne netušíme kde sa nachádzame. Do očí sa mi pomaličky začínajú hrnúť slzy. Už sa ani nenamáham zadržať ich. Nechám ich jednu za druhou pomaly stekať po lícach.
,,Vaness, si v poriadku?" Zbadám že Tom na mňa ustarostene pozerá. Odvrátim zrak a zahľadím sa do ďiaľky. Najprv cez slzy nič nevidím, no keď si pošúcham oči a rozpozerám sa, zbadám záblesk modrej. Zacloním si rukou a znova sa pozriem na to isté miesto. Stále vidím slnko odrážajúce sa od modrého pramienka. V duchu zajasám. Mohlo by to znamenať že sme našli vodný prameň a ja sa budem môcť konečne napiť. Chcem to oznámiť Tomovi, no ten tiež hľadí rovnakým smerom. Pomaly obráti hlavu mojím smerom a na tvári sa mu zjaví úsmev.

Teraz som už presvedčená že je to prameň. Dokonca je tu aj malý vodopádik. Čupnem si a šťastná si naberiem trocha vody do dlaní. Chlypnem si a znechutene skrčím tvár. Ľutujem, že som si nezobrala vodu z domu, pretože táto chutí ako nejaké železo. Vlastne som si zbalila všetko okrem jedla a pitia. Myslela som si že to bude jednoduché a za chvíľku ocka nájdem. Zabalila som si iba chabé zásoby z našej malej komory ako sú chipsy, čokoláda a podobné maličkosti. Veď o čokoláde sa hovorí že dokáže nasýtiť. Zatiaľ o tom nie som veľmi presvedčená pretože som zjedla niekoľko tabličiek a že by som bola najedená povedať nemôžem. Sklamaná nechám vodu pretiecť pomedzi prsty. No, nechám aspoň Lorda nech sa napije. Povolím mu vôdzku a on váhavo skloní hlavu k potôčiku a po chvíli sa ozve hlasné chlípanie. Jemu zjavne chuť vody neprekáža. Tom pozrie na Lorda a potom na Ciaru. O chvíľu už aj jeho kobylka spokojne chlípe vodu. Tak aspoň kone môžu byť spokojné.

Zapískam na Cezara, ktorý pred chvíľkou odbehol k neďalekým kríkom aby sa aj on mohol prísť napiť pred dlhou cestou. Keď ho nikde nevidím, znova zapískam a tentoraz aj zakričím jeho meno. Zmätene sa obzerám v nádeji že vyskočí z poza stromu a so šťastným štekotom pribehne. No žiaden štekot nepočujem a mňa začína chytať panika. Srdce sa mi divoko rozbúši a začnem pobiehať na okolo popri čom premýšľam, kam mohol odbehnúť. Po chvíli sa ku mne pridá aj Tom a spoločne obiehame všetky kríky a stromy na okolí. Cesar je už síce dosť starý, no behať vie dobre. Ak ucítil líšku či jeleňa, určite nelenil a rozbehol sa za ním. V tej panike ani nestihnem roniť slzy a iba naďalej behám ako taká sliepka po kurníku.
,,Nepôjdeme ho hľadať na koňoch?" Že mi to nenapadlo skôr! Musím uznať že Tom má niekedy dobré myslenie. Mňa by to v tej panike nenapadlo. Pribehnem k Lordovi a našťastie sa tu nachádza veľa skál, čiže sa nebudem musieť strápniť tým, že ma bude Tom zodvíhať na Lorda. Vyleziem na skalu a z nej na môjho maxi koňa. Keď som hore, ani nečakám na Toma a popchnem Lorda smerom von z lesíka. Neustále kričím na Cesara a pomaly začínam zachrípavať. Nevzdávam to a čakám kým nezačujem štekot alebo aspoň neuvidím Cesara bežať v ústrety. Určite to tu pozná a čoskoro sa vráti. Musí. Verím mu a nesmiem prestať.
,,Vanessa... Ja... Poď radšej rýchlo sem." Ozve sa zrazu Tom z niekadiaľ blízka a ja rýchlo pribehnem na Lordovi za ním. Tom je dole z Ciary, ktorá postáva vedľa neho. Je mi otočený chrbtom a čupí na zemi. Pomaly sa zošuchnem z Lorda, tentoraz bez zbytočných obúchavačiek a vykročím k Tomovi. Keď zbadám čo leží pred ním zastaví sa mi srdce. Neverím tomu čo vidím. Nemôže to byť pravda. Predo mnou leží bezvládne na boku Cesar.