Mountain Girl [POZASTAVENÉ]

1. kapitola

,,Vanessa, poď už dovnútra lebo ti to kakao vychladne!" zakričí na mňa starká. Rýchlo vyniesiem fúrik s hnojom a rozdám kozám posledné kúsky mrkvy. Keď na mňa kričí starká, nemá význam odvrávať. A hlavne teplé čerstvé kakao od nej si nikdy nenechám ujsť. Rýchlo vyjdem z bránky od ohrady a ponáhľam sa k zadnému vchodu. Vyzujem si staré ošúchané čižmy a vojdem do vyhriatej kuchyne. Vždy sa v nej cítim príjemne a útulne. Zošuchnem sa na drevenú lavicu pri stole k mojej navlas rovnakej sestre Sofii, ktorá má ako vždy svoje svetlé vlasy úhľadne zviazané do vrkoča, zatiaľ čo ja ich mám neposedne rozstrapatené.
,,Kde si toľko bola?" vyčítavo sa ma opýta môj starší brat Mathew.
,,Vzadu pri kozách..." váhavo odpoviem. Nemá rád keď som niekde bez dohľadu. Takto to ide už niekoľko rokov. Našťastie sa ma zastane ocko.
,,Nechaj ju, už má dosť rokov na to, aby používala svoj rozum." Usmeje sa na mňa, no hlboko v očiach mu vidím smútok, ktorý mu z tadiaľ nikto neodstráni. Váhavo mu úsmev opätujem a odpijem si z šálky kakaa.

Keď dopijem, vybehnem na poschodie a vlasy si ako tak sformujem do vrkoča. Pozriem sa na seba do zrkadla. Vidím v sebe dve osoby. Mamu a Sofiu. Rýchlo pozriem na obraz nad zrkadlom, kde sme celá rodina a zbehnem späť do kuchyne.
,,Tak ja už pôjdem, chcem stihnúť ísť ešte do stajne." Štyri páry oči na mňa vyčítavo zahľadia a ja len mlčky pozerám do zeme. Ticho prelomí starká povzdychom.
,,No choď, ale nech stihneš autobus, inak budeš musieť ísť pešo." Vďačne sa na ňu pozriem a len prikývnem.

Pri vchode si nazujem ošúchané čižmy, schmatnem tašku a navlečiem starý hrubý kabát. Príde ku mne otec a s povzdychom sa oprie o rám dverí. Nič nehovorí, iba na mňa mlčky pozerá. Opätujem mu pohľad do jeho láskavých tmavých očí.
,,Sľubujem, budem si dávať pozor. Uvidíme sa večer." Silno ho obíjmem a dám pusu na líce. Do kuchyne iba narýchlo zakričím pozdrav. Potom vybehnem z chalupy.

Chvíľu idem v tieni lesíka, no keď vyjdem na lúku, naskytne sa mi nádherný pohľad na švajčiarske Alpy, spoza ktorých vychádzajú prvé ranné lúče. Dám si ruku pred tvár a cez škáry medzi prstami sa zadívam dole na dedinku. Väčšina obyvateľov ešte spí, no niektorí už dávajú rannú nádielku svojím zverencom. Potom si vspomeniem kam idem a rozbehnem sa dole kopcom krížom cez lúku. Je to skratka a ušetrím si tým päť minút chôdze po kraji lesa. Zastanem až pri stodole aby som chytila dych. Potom prirozdenou chôdzou vkročím do vnútra. Zrazu začujem šťastný štekot. Z poza rohu vybehne náš kríženec nemeckého ovčiaka, Ben. Keď ma zbadá, neváha a pribehne ku mne.
,,Dobré ránko Ben, ako si sa vyspal? Vidím že už si bol na obhliadke dediny." zasmejem sa. Ben je synom nášho druhého psa Cesara. Je presne rovnakej povahy ako jeho otec. Naposledy pohladím Bena a rozhliadnem sa. Asi som v stajniach prvá, lebo tu ešte nikoho nevidím.

,,..bré ráno Vanessa!" Ozve sa zrazu z niekadiaľ zhora.
,,Dobré ráno teta!" slušne odzdravím majiteľku stajní a vyleziem za zdrojom hlasu hore po rebríku do skladu sena. Keď som hore, vyčítavo na mňa pozrie a zo zdvihnutým obočím zahlási:
,,Jeho milosť pán sa dnes ráno rozhodol, že k sebe do ohrady nevpustí nikoho aby mu dal raňajky, takže musel byť dočasne ohlade." Povzdychnem. Nikto ma nechápe. Nikto NÁS nechápe. Sklopím zrak a mlčky vezmem najväčší bal sena, ktorý hodím dole zo skladu.
,,Už idem za ním" poviem, a zídem po rebríku dole. Keď vyjdem zo stodoly, ťahám za sebou do kopca ťažký bal sena. Už som skoro pri ohradách keď začujem ohlušujúce zaerdžanie. Neubránim sa úškrnu. Z diaľky na mňa hľadí kôň. Môj kôň. Teda valach, ale to je v gejto chvíli jedno. Je obrovský, a to nepreháňam. Za pár sekúnd už počujem dunenie jeho obrovských kopýt a už na mňa čaká na kraji ohrady. Pritiahnem balík sena do ohrady.

,,Dobré ránko Lord, ako sa jeho výsosť vyspala?" S úškrnom na neho hľadím. Ani po niekoľkých rokoch neviem pochopiť že je môj. Naložím mu sena do sieťky v prístrešku, vykydám a rýchlo po ňom prejdem kefou. Na rozlúčku mu dám jablko čo som pri raňajkách schmatla z misky a zberám sa na odchod. Potom však zarazene zastanem. Po celý čas nás pri ohrade pozorovala teta Matilda a neveriacky krútila hlavou. Neisto sa na ňu usmejem a vyjdem z ohrady. Zamávam Lordovi na rozlúčku a pristúpim k nej. Otvorím ústa že sa jej niečo opýtam, no ona ma predbehne.
,,V živote som nevidela tak nebezpečného koňa," kývne hlavou smerom k Lordovi,
,,No zároveň som nevidela tak krotkého koňa ako je on." Mlčky prikývnem a bez slova vykročíme smerom dole k dedine. Chápem ako to myslí. Lord nemá v dedine dobrú povesť. Podvedome si prejdem po jazve na ruke. No on za to nemohol. Nemôže za to, že sa narodil ako kôň ku zlým ľuďom.