Mountain Girl [POZASTAVENÉ]

14. kapitola

So slzami v očiach stojím ako skamenená pri Tomovi. Nechcem veriť čo vidím. Už to nezvládam je toho na mňa veľa. Zveziem sa na kolená a rozplačem sa. Nedokážem prestať a nestíham sa nadychovať pomedzi vzlyky. Zrazu pocítim na pleciach niečie ruky a vzápätí ma silne obíjmu. Neodtiahnem sa, iba naďalej vzlykám. Tom ma ešte silnejšie obíjme a ja sa postupne prestanem triasť.
,,Neboj... To bude dobré..." Tom sa ma snaží upokojiť, no ja viem že už nič nebude také ako predtým. Stratila som priateľa ktorý mi bol verný takmer celý život. A teraz odišiel. Nechal ma tu samotnú, stratenú. Pri myšlienke že už nikdy neuvidím jeho hlboké tmavé oči a nadšený štekot znova prepuknem v plač.
,,Poď... Urobíme mu hrobček," napadne Toma. Nie, nedokážem to. Nedokážem sa pozerať ako pod zemou navždy zmizne môj najvernejší priateľ. Iba pokrútim hlavou. Tom ma iba naposledy silno obíjme a odtiahne si ma. Všimnem si že má celé mokré tričko od mojich sĺz. Cítim sa previnilo. Nedokážem mu teraz s ničím pomôcť a navyše má kôli mne mokré tričko. Ja mám na sebe ešte stále kabát ale pomaly mi začína byť teplo. Zvlečiem si ho a hodím na zem. Sadnem si na skalu a cez slzy pozorujem Toma ako rukami hrabe do hliny dieru. Smrknem a pohnem sa smerom k Cesarovi. Zveziem sa na kolená a začnem ho hladkať po srsti.
,,Dobrý chlapec... Vieš, budeš mi veľmi chýbať. Bol si statočný. Nikto mi ťa nenahradí..." Pri poslednej vete sa znova rozplačem, no slzy mi už idú pomalšie akoby sa mi minuli zásoby. Naďalej ho hladkám akoby ešte žil a vspomínam na naše spoločné chvíle. Bolo mi s ním skvelo. Tie vspomienky mi avšak zostanú v srdci a nik mi ich neodstráni.
Už sa pomaly začínam zmierovať s tým že tu nie je. Teraz viem, žemu už mu je dobre a nič ho netrápi. Je v nebi a tam mu je s mojou mamou určite dobre. Teraz sa na nás určite z hora pozerajú a dávajú na nás pozor. Pri tejto myšlienke sa trocha usmejem a už mi začína byť lepšie. Smrknem a postavím sa. Musím byť statočná. Pozriem sa na Toma. Ešte stále hrabe Cesarovi hrobček. Podídem k nemu a skôr než si stihnem uvedomiť čo robím, obíjmem ho. Neviem prečo. Asi z vďačnosti. Tom mi objatie neisto opätuje.
,,No, už máme hotovo," oznámi. Prikývnem. Zrazu mi padne pohľad na jeho ruky. Má ich špinavé od hliny, doškriabané a miestami má zaschnutú krv. Všimne si, na čo pozerám a iba nad tým mávne rukou.
,,Poď, prenesieme ho sem." Neodpoviem iba sa zohnem k Cesarovi. Pohladím ho po ušiach a chytím ho za labu. Má ju veľkú a studenú. Spolu s Tomom sme ho obatrne preniesli a vložili do jamky. Akurát sa tam vošiel, akoby mu to bolo kopané na mieru. Stále mám avšak pocit, že sa s ním nemôžem roclúčiť naprázdno. Na chvíľu sa rozhliadnem a keď zbadám môj deravý kabát hodený na zemi, zoberiem ho a prikryjem ním Cesara ležiaceho v jame. Tom na mňa nesúhlasne pozrie.
,,Nebudeš ho potrebovať? V noci sa poriadne ochladí, hoci sa ti môže zdať že je teplo." Ja iba pokrútim hlavou. ,,Cesar ho bude potrebovať viac ako ja. A navyše je deravý."

Nadišla tá najťažšia chvíľa. Z hlboka sa nadýchnem a rozhodne pozriem na Toma. Obaja sa zohneme k diere a naposledy vživote pohladíme Cesara. Znova sa mi roztečú slzy a začnú kvapkať na kabát v jame. Jemne si ich zotriem z tváre. Nesmiem plakať. Cesara už nič netrápi. Ani boľavé srdce, pre ktoré najpravdepodobnejšie zomrel. Postavím sa a pomaly začnem rukami zhrabávať hlinu do diery. Tom sa ku mne pridá a zachvíľu už je jama zahrabaná. Nájdem dve paličky, ktoré pomocou špagátika zbiažem do malého krížika a po obvode zakopanej jamky poukladám kamene. Presne takto som robila hrobčeky mravcom, včelám či motýľom keď som bola malá. Ibaže teraz je to niečo iné. Vtedy mi daného zvieratka ani nebolo ľúto, iba som mala potrebu ho pekne pochovať. No keď pomyslím na to, čo som urobila teraz, ide mi puknúť srdce.