Mountain Girl [POZASTAVENÉ]

4. kapitola

Zakusnem sa do šťavnatého jablka, a zopakujem otázku. Christiann iba mlčky stojí vedľa mňa, hľadí do zeme a neodpovedá. Chcem znova zopakovať otázku, no zrazu Christiann vyhŕkne nával slov.
,,Nemusíš všetko vždy vedieť, to že Toma nemám rád je moja vec! Nemysli si že keď si bez mamy, že ťa bude každý poslúchať a robiť čo si zmyslíš! Už ťa mám dosť!" Celý červený v tvári odbehne a ja len stojím a neveriacky za ním hľadím. V živote som sa s nikým nepohádala a s Christiannom už vôbec nie. Vždy sme boli nerozlučná dvojica, a myslela som si, že to tak aj vždy bude. Nechcela som ho teraz nahnevať, iba som sa ho opýtala prečo na Toma tak zazeral. Nenapadlo ma že sa ho to tak dotkne. Niečo mu na Tomovi vadí, a obaja tušia čo tá vec je. No musí to byť vážny dôvod, pretože jnak by len tak zrazu nevybuchol. To sa mu nepodobá. Vždy bol tichý a trpezlivý, nič ho nedokázalo vyviesť z miery. Do očí sa mi tlačia slzy, keď zrazu zacítim niečie ruky na ramenách a potom silné objatie. Prudko sa otočím a zbadám dôverne známu tvár. Nič nehovorím, iba sklopím zrak a nechám sa znovu objať. Sofia ma iba silno drží a nič nehovorí. Potom to už nevydržím a rozplačem sa. Rázom sa mi uvoľní veľká guča v hrdle a odľahne mi. Toto som potrebovala celý deň. Poriadne sa vyplakať. ,,Ššš, už je dobre," utešuje ma sestra a ja sa s vzlykaním postupne utíšim. Silno ju objímem, no potom sa odtiahnem. Síce ju mám veľmi rada, no už stačilo. Keby sme boli doma a nie pred očami všetkých rovesníkov, nechala by som sa ešte tíšiť. Utriem slzy a pokúsim sa na ňu usmiať, no podarí sa mi iba nejaká krivá grimasa. Zasmeje sa na mne a pokrúti hlavou. Musím sa zasmiať tiež. Z jej úhľadného účesu ktorý som mohla vidieť ráno, jej povyskakovali pramienky, ktoré jej teraz divoko lietajú okolo hlavy. Usmejem sa na ňu a iba potichu poviem: ,,Ďakujem". Sestra sa na mňa láskavo usmeje, a odbehne za kamarátkami. Našťastie už zvoní na hodinu, pretože neviem čo by som robila po zvyšok prestávky sama. Utekám do triedy, kde už sedí na mieste Christiann a mlčky si sadnem vedľa neho.
Do triedy vojde učiteľka. Postavíme sa a odzdravíme. Kývne nám rukou nech si sadneme. Christiann však ostane stáť a pozerá na učiteľku. Zarazene sa na neho dívam, no on naďalej stojí. ,,Christiann, povedala som že si môžeš sadnúť." Učiteľka netrpezlivo poklopkáva nohou a čaká kým si sadne. ,,Prepáčte pani učiteľka, no chcel by som si presadnúť." Ani pritom na mňa nepozrie. Zalapám po dychu a stále nemôžem uveriť čo som počula. Sedíme spolu v lavici už od prvého ročníka a neviem si predstaviť že bude sedieť vedľa niekoho iného. Učiteľka váhavo prikývne, a nenápadne sa na mňa pozrie. Tvárim sa že si z toho nič nerobím, no v skutočnosti mi ide puknúť srdce od smútku. ,,Tak vás rovno porozsádzam, síce som to mala v pláne až o pár dní kým si zvyknem na vaše mená, no keď na tom trváš tak si všetci zoberte tašky a choďte sa postaviť dozadu k stene." Všetci nespokojne mrmlú a balia si veci do tašiek. Zbadám, že Sofia na mňa súcitne pozerá a zazerá na Christianna. Vlastne nie je jediná, ale Christiann sa tvári že nič nevidí. Idem sa postaviť dozadu k stene, a dúfam že ma učiteľka posadí aspoň s nejakým dievčaťom. No keď začne hovoriť mená a miesta, je mi jasné že ma s dievčaťom neposadí. ,,Vanessa, choď si sadnúť do tretieho radu. Tom, sadni si vedľa nej." S povzdychom si vezmem tašku a idem si sadnúť do lavice. To, že teraz musím sedieť s Tomom mi v zmierení s Christiannom ani trochu nepomohlo. Nenápadne sa obzriem vedľa koho sedí a v duchu zanadávam, no zároveň sa mu smejem. Učiteľka ho posadila vedľa Sofie, ktorá na neho teraz nepríjemne zazerá. Je to skoro rovnaké akoby sedel so mnou. Víťazoslávne sa usmejem a spokojne sa otočím späť.