Mountain Girl [POZASTAVENÉ]

5. kapitola

Zosuniem sa na sedadlo v autobuse a nahlas vzdychnem. V poslednej dobe chodím všade sama. Občas sa pripojím k Sofii a jej kamarátkam, no všetky sú príliš ukecané, a ja takým ľuďom nedôverujem. Tak si väčšinou vyberiem knihu a čítam. Po pár minútach sa ale pristihnem že iba očami behám po riadkoch a mysľou som niekde úplne inde.
,,Vanessa, tak môžem si prisadnúť?" Teraz som si istá komu ten hlas patrí. Iba myknem plecami a posuniem sa na sedadlo pri okne. Pokúšam sa nezúčastnene pozerať von z okna no pohľad mi stále odbieha na Christianna, ktorý si práve prisadol ku mne.
Chvíľu iba mlčky hľadíme von z okna, no po chvíľke sa ozve Christiann.
,,Vieš... Je mi veľmi ľúto ako som sa k tebe choval... Neuvedomil som si, že sa ťa to tak dotkne, hlavne tá poznámka o..." zahanbene sklopí zrak a ďalej mlčí. O pár sekúnd sa znova ozve.
,,Veľmi sa hanbím za to ako som sa zachoval, mal som len zlú náladu." Teraz som na rade ja, aby som sa ozvala.
,,Dobre, odpúšťam ti. Ale stále nechápem prečo si zareagoval tak výbušne, keď som sa pýtala, veď ty vieš na koho..." kývnem hlavou smerom k zadným sedadlám. Christiann iba potrasie hlavou, akoby chcel tú myšlienky vytriasť z hlavy. Potom sa usmeje.
,,Už to neriešme, chcem na to čo najskôr zabudnúť." Iba prikívnem, no stále nechápem. Niečo sa muselo stať. No zdá sa že ani jeden z nich si to nechce priznať. Je mi od začiatku jasné, že tí dvaja sa už niekedy stretli, no nie ako priatelia.
Autobus už vchádza do našej malej dedinky. V diaľke vidím našu starú útulnú chalúpku s ohradou pre kozy. Prejdem pohľadom smerom k výbehom s koňmi. Sú tam kone rôznych veľkostí a plemien. No najvyššie na kopci má výbeh môj jediný koník... Zasnene si predstavujem ako spolu cvičíme a utekáme krížom cez lúku. Zrazu vysoko v diaľke zbadám vystreliť vetvičky a začujem výstrel. Vydesene sa myknem. Zistím, že to so mnou niekto silno zalomcuje. Nechápavo sa pozrem na sedadlo vedľa. Asi som zaspala, pretože vidím rozmazaný obrys Christianna. Ospalo na neho zagánim a obzriem sa. Všetci už vystúpili a ostali sme poslední. Rýchlo schmatnem tašku a starý kabát. Vybehnem z autobusu a počkám kým Christiann vyjde z autobusu prirodzeným krokom. Neubránim sa smiechu. Zjavne tiež zaspal, pretože má vlasy rozstrapatené do všetkých strán a zlepené prispaté oči.
,,Idem domov a potom za Lordom, nechceš ísť so mnou?" Christiann na mňa iba vydesene pozrie a ustúpi.
,,Sľubujem, už v živote žiadne pokusy o jazdenie." pokúšam sa ho presvedčiť. Zamyslene sa poškrabe vo vlasoch a vzápätí bolestivo skrčí tvár. Je mi ho ľúto, pretože iba nedávno mu vybrali stehy z jazvy a musí to riadne bolieť. Previnilo sklopím zrak.
,,Prepáč, nemala som ťa do toho tak nútiť..." Pokúsi sa o úsmev, no ešte stále má tvár skrčenú od bolesti.
,,V poriadku, mal som ti v tom zabrániť. Neber si tú vinu na seba. No nenahnevaj sa, ak s tebou nepôjdem za Lordom. Odprevadím ťa iba k vám domov." Mlčky prikývnem a pomaly vykročíme do kopca.
Cestou domov premýšľam. Chápem Christiannov strach z Lorda. No vždy keď si vspomeniem na Tomov vystrašený až priam šialeny pohľad pred tabuľou, zamrazí ma. Ten pohľad už od niekadiaľ poznám, no za nič na svete si neviem vspomenúť z kadiaľ.
Pred našou chalupou sa rozlúčime a práve sa chystám odomknúť dvere, keď sa zrazu samé otvoria a dnu ma vtiahne niečia ruka.