Nikdo sa to nedozvie (One Direction)

part 20

Oh maj gaaš...že 20. časť...nemôžem tomu uveriť... že 20 častí..môj najväčší úspech..Ok. Taaakže túto časť by som chcela venovať mojej kamoške Ive a sesterke ZuzkaOL.. :D a samozrejme aj vám ostatným ktorý to čítate a som vám za to vďačná. Chcela by som vás poprosiť aby ste komentovali moje časti. Neviem potom čo si mám mysleť. Poprípade keby  ste tam chceli niečo zmeniť :D tak napíšte, ktiriku prijímam... Ok so enjoy it :D 

Ráno som sa zobudila s miernou bolesťou hlavy. Pretočila som sa na brucho a zaborila som si tvár do vankúša. Chcela som pokračovať v spánku ale zobudil ma môj mobil. Načiahla som sa poň a prijala som hovor bez toho aby som sa pozrela kto volá.

"Čo je."

"Ale, tak takto sa víta tvoj starý priateľ." zpozornela som.

"Marcus?" spýtala som sa ho a posadila som sa.

"Ahoj Bia, hej to som ja Marcus...ako sa máš?"

"Och bože Marcus, mám sa fajn a čo ty?" 

"Ja tiež v pohode. Nezájdeme niekeddy na kávu?"

"Keď sa vrátim do Ameriky tak môžme."

"A kde si momentálne?"

"Som v Londýne."

"To nieje možné. Ja som tiež v Londýne. Kde si ubytovaná?"

"Hotel Escada."

"Aj ja. Ktorá izba?"

"315. Ty?"

"369. Idem k tebe, teda ak môžem."

"Jasné, čakám ťa." povedala som a zložila som. Až vtedy mi doplo že som nahá a neupravená. Išla som teda rýchlo do kúpeľne a spravila som zo seba človeka. Teda trošku divné spojenie vzhľadom na to že som upír ale nevadí. Obliekla som si tepláky a tričko a spravila som si kávu. Akurát keď som si ju zaliala tak my niekto zaklopal na dvere. Otvorila som a vrhla som sa na Marcusa.

"Aaaaa Marcus, tak rada ťa zase vidím. Poď ďalej." pustila som ho a ustúpila som od dverí aby mohol vojsť.

"Posaď sa. Dáš si kávu?" pýtala som sa ho zatiaľ čo on si sadal na gauč.

"Nie, vďaka." doniesla som svoju kávu a sadla som si pri neho.

"Ako sa má Helen?" jeho žena.

"Dobre. Čakáme spolu bábo. Každú chvílu sa má narodiť."

"A ty si mi to ani nezavolal. Teda Marcus. Ale teším sa." objala som ho. Upíjala som si z kávy.

"Hej, vidíš, chcel som sa ťa spýtať či by si nemohla byť jeho krsná." pozrela som sa na neho zo zdvihnutým obočím.

"Rada Marcus. Ale vieš ako na mňa pôsobia kostoly. Snáď to nejako vydržím. Už sa nemôžem dočkať kým uvidím toho malého drobca. Čo to má byť. Dievčatko alebo chlapček?"

"Chlapček." odpovedal pyšne.

"Dúfam že si na ňom poriadne zapracoval." spýtavo som sa naňho pozrela a on sa začervenal.

"Jasné že áno." odpovedala som si sama. Ďalej sme sa rozprávali o blbosiach a tak. Veď to poznáte keď sa stretnete s kamarátom zo strednej.Nakoniec sme sa ale dostali k nie peknej téme.

"Minule som stretol Clarka. Pýtal sa na teba." zbledla som.

"Dúfam že si mu nič nepovedal."

"Nie. Počuj prečo si taká bledá?" spýtal sa a obzeral si ma.

"Pred pár mesiacmi sa ma snažil zabiť." povedala som mu.