Dotyk [Shawn Mendes] |Pozastavené

Kapitola 2

~Shawn~
Dnes, prvý deň školy. Stále nechápem, prečo ma sem musel otec poslať. Dokelu aj s tou školou!
Teraz som mohol byť na svojom európskom turné, ktoré by som začínal v Barcelone. Mohol som práve teraz spievať, žiť si svoj sen, počuť nadšené davy fanúšikov, a teraz, som tu. V tejto nemožnej škole.
"Pán Mendes, tu ste, nech sa páči," dvere do riaditeľne sa mi otvorili hneď po prvom zaklopaní.
"Dobrý deň,"
Obidvaja sme si sadli a chvíľu mlčali.
No hneď, ako sa predomňa pokúšala postrčiť papier aj s perom, vedel som, koľká bije.

***

Z jej kancelárie som sa dostal von po dosť dlhej dobe, tie jej otázky mi fakt dávali zabrať. Chvíľkami som mal pocit, že tie podpisy a venovania neboli pre jej deti (ako mi pôvodne hovorila), ale pre ňu.
Na chodbe si ma prevzala iná učiteľka, asi moja triedna. S ňou som taktiež kecal, ale len chvíľu, takže to nebol až taký problém.
Riaditeľka konečne odišla, jej neustála prítomnosť ma začala už znervózňovať, takže som rád, že som sa jej konečne zbavil.
"Shawn, ideme," prehovorila a ja som začal byť nervózny z ich reakcií.
Ak ma spoznajú, budem mať fakt čo robiť, no ak nie, asi sa zahrabem pod zem. Veď som predsa dokonalý. Vlastne, ani neviem, čo z toho je horšie.
Zrazu triedna otvorila dvere a pred sebou som videl mojich new spolužiakoch. Baby na mňa vyjavene civeli, neveriac vlastným očiam. Sebavedomo som sa usmial, vedel som, že boli ohúrené. Výborne, začiatok je úžasný.
Spolu s triednou sme sa postavili doprostred triedy, kde na mne stále včetci viseli očami. Pohľadom som prechádzal po mojich spolužiakoch, no v tom som svoj pohľad upriamil na jedno dievča. Hlavu mala sklonenú, pramene vlasov jej spadli do tváre a ani sa na mňa nepozrela. Skúmavo som na ňu pozeral, až dovtedy, kým triedna opäť prehovorila.

~Mia~
V hlave mi stále zneli slová triednej.
"Sadni si k Mii, ona teraz sedí sama,"
Uhm, úžasné. Už mi ostávalo len dúfať, že si ma z rána nepamätal. On, teda, prečo sa nepredstavil?! Len čo si presadol, všetky pohľady smerovali na mňa. Kútikom oka som si všimla nenávistné pohľady zo strany mojich spolužiačok. Och, to sa im až tak páči alebo čo?
Pravdou je, že čím dlhšie sedel vedľa mňa, tým viac sa vo mne utvrdzovala teória, že som ho už niekde videla. Nemyslím to z dnešného rána, určite som ho už  niekde videla. Lenže kde?!
"Ahoj, som Shawn Mendes," prúd mojich myšlienok zrazu prerušil jeho hlas.
"Mia Lovengeer," nechcela som sa s ním baviť. Určite o chvíľu vytiahne to z rána.

~Shawn~
Mal som sto chutí sa odtiaľ vyprariť, no a keďže ja som hviezda, musel som si zachovať dobrý imidž.
"Ako sa máš?"
Z tašky  som si vytiahol učebnicu  slovenčiny a po chvíľke som sa dočkal aj odpovede.
"Bolo to lepšie, keď som sedela sama, ty?"
"Och, sedím tu pár minút, a už si na mňa zlá," uchechtol som sa.
"Zvykaj si," odvrkla mi a ja som na ňu neveriacky díval.
Ešte nevieš, s kým si zahrávaš.

~Mia~
Zazvonilo na koniec hodiny. Shawn sa vyparil ako prvý, nechýbali ani zvodné úsmevy zo strany niektorých  mojich hrozných spolužiačok.

"Och, Shawn je úúžasnýýýý," zapišťala mi do ucha Vicky, hneď ako sme opustili areál školy.
"Mne tak vôbec nepripadá. A ako si vlastne môžeš byť taká istá? Videla si ho ani nie pol hodinu," uchechtla som sa.
"Pol hodinu? Zlatko, jeho, canadskú spevácku hviezdu poznám už dlho. Teda, ako fanúšička, škoda. Ale je to mega, že chodí k náám,...."
Vicky ešte síce o ňom kecala ďalej, no ja som potrebovala stráviť tento fakt.  Naozaj som bola až taká odporná k nemu? Och. Môj. Bože.