Dotyk [Shawn Mendes] |Pozastavené

Kapitola 5

"Ty ma ani neodzdravíš?" Uchechtol sa.
"A-ahoj," prečo som sa musela zakoktaaať?
"To som až taký krásny, že pri mne strácaš reč?" Mykol obočím a podišiel bližšie ku mne.
"Nie, ty si hlavne obrovský narcis," vyšlo zo mňa.
"Až teraz sa chodí domov zo školy?" Uchechtol sa.
Keď sa chlapec tak dobre baví, budem sa baviť aj ja.
"Vlastne, bola som ešte u priateľa," výraz jeho tváre naozaj stál zato. Tváril sa, akoby mu uleteli včely.
"Musím ísť, čau,"

~Shawn~

Takže ona, ona má priateľa. Kto to asi je? Oh, porazí ma. Shawn, kľud, teba to až tak vzalo? Bože, ja nevieem.
Vošiel som do svojej izby. Vládlo v nej prítmie a mne to teraz vyhovovalo. Začal som premýšľať o Mii, no vzápätí som si spomenul aj na ostatné moje spolužiačky, ktoré neboli na zahodenie.
V izbe začalo byť dusno, a tak som si otvoril okno, konečne som sa mohol nadýchnuť čerstvého vzduchu.
Zrazu som uvidel Miu. Aká náhoda, že vidím práve do jej okna. Práve si  rozčesávala vlasy, ale nevidela ma. Okej, je na čase zatvoriť okno, inak by tu bolo až príliš chladno.
***

"Dobrú chuť," popriali mi moji rodičia a ja som prikývol a začal jesť.
"Tak, ako sa ti páči v škole?" Začal môj otec nie veľmi sľubnou témou.
"Dá sa," popravde oci, radšej by som bol v Paríži, kde by som dnes koncertoval. Nad tou krásnou predstavou som sa musel pousmiať.
"Som rád," povedal a napil sa vody.
"Čo spolužiaci? Ako ťa prijali?" Opýtala sa tentoraz mama.
"No, chalani v pohode, s babami je to troškú väčší oriešok," keďže mama pozdvihla obočie, musel som to dovysvetľovať.
"Doslova sa na mňa lepili a balili ma," odpil som si z pohára a sledoval som výmenu ich pohľadov.
"Ináč, asi, ale naozaj asi, pôjdeme s triedou do New Yorku," zmienil som.
"New York? Bol si tam pred ...."
"Polrokom, hej, viem," doplnil som otca.

~Mia~

Po večeri som s uchýlila v izbe a začala som premýšľať nad dneškom. Nič zaujímavé sa vlastne ani nestalo, iba som nakecala Mendesovi, že mám priateľa. Imaginárneho priateľa. Uhm, úžasné. Chlapcom sa vyhýbam ako sa len dá ~no o Mendesovi to bohužiaľ povedať nemôžem. Ten idot, ktorý si myslí, že zožal všetku múdrosť sveta ma vždy nejakou blbou náhodou nájde~ a Mendes si to určite všimol. Vie, že sa nebavím veľmi z chlapcami. Iba s ním. Teda, bohužiaľ s ním.

Zahľadela som sa von oknom a hneď som si uvedomila dnešnú ďalšiu hroznú správu. Nevadilo by mi mať suseda, keby to bol niekto iný. Prijala by som hocikoho, len nie toho aroganého a namysleného Mendesa. Nie len že spolu sedíme aj v lavici, ale teraz sme dokonca susedia aj tu.

Moju sieť myšlienok zrazu pretrhla nejaká melódia. Otvorila som okno, aby som sem dostala asoň trošku čerstvého vzduchu, no keďže mal okno otvorené aj on, naskytol sa mi pohľad na Mendesa. Keď hrá na gitare, pôsobí úplne inak. Možno preto má také zástupy fanúšikov.

"Páči sa ti, čo vidíš?" Ani si neuvedomím, ked prestal hrať a podišiel ku otvorenému oknu. Hľadela som mu rovno do očí, no nič zo mňa v tej chvíli nedokázalo vyliezť.