Dotyk [Shawn Mendes] |Pozastavené

Kapitola 10

"Rodičovskom?" Zamrzla som v pohybe.
"Hej," prehovorila pokojne.
"A?" Normálne som mala strach, čo mi povie.
"Musíš zájsť do obchodu," odvetila pokojne.
"Čože? Veď si z neho práve prišla," tak tomuto som už fakt nerozumela.
"No, pochybujem, že ti do New Yorku bude stačiť maslo so šunkou,"
"New York? Vy, vy, vy ma pustíte do New Yorku? Veď, veď ste ma tam predsa nechceli pustiť,"
"Hovorila som ti, že si s ockom pohovorím," žmurkla na mňa.
"Och, mami! Ďakujem," objala som ju.
"Myslím, že nákupy nepočkajú, Mia," zasmiala sa a už mi do rúk podávala nejaké peniaze.
"Viem, že aj v New Yorku si niečo určite kúpiš, ale aspoň nejaké základné veci ti určite bude treba," na perách sa jej zračil úsmev a už mi do rúk podávala peniaze.
"J-ja, ďakujem," opäť som ju objala a usmiala sa na ňu.
"Bež už a neďakuj toľko," zasmiala sa.
****

"Vick? Ahoj, ako ti je?"
"Už mi je dobre, teším sa, že pôjdem do NY,"
"Oh, to je úžasné! Super, že ti to dovolili!"
"A zajtra idem do školyyy!"
"To je ešte lepšie Vick. Pôjdeš dnes so mnou? Idem do nákupáku kúpiť nejaké tie veci do NY,"
"Mhm, to nie je zlý nápad, aj ja si potrebujem nejaké prkotinky dokúpiť," zasmiali sme sa.
"O pol hodinku v parku?"
"Jasné, vidíme sa tam,pa"
"Papa,"

Hneď ako sme dotelefonovali, začala som si do svojho modrého vaku dávať veci, ktoré na najbližšie hodiny budem potrebovať.
Vyrazila som z domu, ale keďže som mala ešte množstvo času, išla som pomaly. Cesta ma po chvíľke začala nudiť, a tak som si dala do uší sluchátka. Započúvala som sa do rytmu piesne a užívala som si ju. Zatvorila som oči, predomnou bola predsa len rovná, ničím zvláštna, cesta.

I am feeling, I am dreaming, hmkala som si do rytmu, keď v tom som do niečoho vrazila. Došľaka!
Otvorila som oči, no jediné, čo som dokázala vnímať, boli jeho orieškové oči plné radosti. O krok som ustúpila, na čo zareagoval jedoduchým "Ahoj,"
"Čau," zamrmlala som a z uší som si vytiahla jedno zo slúchatiek.
"Počúvala si mňa?" To určite.
"Uh, nie. Nepočúvam ťa," zvraštila som obočie.
"Kam ideš?" Zmenil tému.
"Von?"
"Mňa sa pýtaš?" Uchechtol sa.
"Mám úžasný deň a nechcem si ho pokaziť, takže čau," pokúsila som sa o úsmev a chcela som pokračovať vo svojej ceste ďalej, keď v tom som sa práve ja musela zrúbať akurát pred tým idiotom.
Očakávala som tvrdý pád, no ten neprichádzal. Opatrne som otvorila oči, možno som už v nebi, to preto necítim bolesť ~jasné Mia, určite to tak bude~ no realita bola úplne iná.
Opäť som čelila jeho očiam, a zatiaľ čo som sa ja spamätávala, on ma stále držal svojimi rukami pár milimetrov nad zemou. Toto muselo vyzerať fakt vtipne. Uh, aj by som sa zasmiala, ale jeho prítomnosť mi to nedovolila. Ešte stále ma totiž držal vo svojom náručí a ako som tak naňho pozerala, nevyzeral, že by mal v pláne "nás opäť dostať na rovné nohy".
"So mnou by si ho mala ešte krajší," tak to určitee.
"Ehm, mohol by si ma postaviť, prosím?" Stále ma sledoval tými jeho orieškovými očami.
"Eh, jasné,"
A už som stála na mojích nohách, no z nejakého dôvodu som chcela, aby ma nepúšťal ~to bude spôsobené tým šokom, určite~.
"Už musím, ďakujem," šepla som a chcela som sa od neho vzdialiť, nechcela som v tomto ~ako to nazvať, ehm, dajme tomu, že~ skoroobjatí, skoropáde ~?~ zotrvávať dlhšie.
"Máš za čo," a to som toho idiota už začínala mať rada, "ale nie, robím si srandu," to ti už nepomôže, idot jeden.