The Alternation of Day and Night III

4. Muž v maske

Prebral som sa v hoteli a po pár chvíľach som už aj zaklopal na Davinine dvere hore v kostole. Otvorila ich a myslím, že neverila svojim očiam.

„Ty si sa vrátil?" pozrela na mňa.

„Je to až tak nečakané?" zasmial som sa a objal som ju. To tiež nečakala, ale nevytrhla sa mi. To je dobré znamenie.

„Čo tu vlastne robíš?" pozrela na mňa začudovane.

„Potrebujem niečo."

„No jasné" povedala a pokrútila hlavou. „To sa dalo čakať, že prídeš len pre niečo," povedala trochu arogantne.

„Nie počúvaj," šepol som, vtom ale prudko chcela zavrieť dvere, len ja som bol rýchlejší a dal som do prahu nohu, ktorá ich zastavila.

„Povedal som počúvaj... Potrebujem zajtra jednu malú láskavosť,"oznámil som jej.

„Nemysli si, že ti nejako pomôžem... Už ti nie som dlžná," pokrútila hlavou a ja som jej rozumel.

„Ja viem... Ale moji súrodenci usporiadavajú maškarný ples a ja nemám s kým ísť," aká náhoda.

„Čože?"pozrela na mňa udivene. „Ty nemáš s kým ísť?" prezrela si ma očami.

„Je to nečakané? A... Aj tak, nevedia ešte o mne. Takže chcem im urobiť malé prekvapenie..." usmial som sa.

„Oni nevedia, že žiješ?! Kol ako si mohol? Myslia si, že si stále mŕtvy, tebe to nevadí?"

„Zatiaľ ani nie... Jeden lovec už nie je, takže nič im momentálne nehrozí, ale za chvíľu im hroziť bude."

„Takže to bolo tá dôležitá vec čo musíš urobiť ako prvé?"prekukla ma. Sakra.

„Možno...Takže, chcem aby o mne zatiaľ nevedeli. Preto potrebujem doprovod. Chcem si vziať jednu vec z mojej izby a byť zatiaľ v tajnosti. Aspoň budú mať odo mňa chvíľu pokoja kľud."

„Neverím tomu, že si prišiel vážne kvôli tomu, aby si ma pozval na ples,"povedala. „Počkaj. Myslíš to vážne? A... Pozývaš ma vážne na ples s tebou? Mám to brať..."

„Ako rande?" prerušil som ju a trochu po mojich slovách stuhla. „Ak ti bude lepšie tak môžeš to tak brať."

„Nie.Nemôžem ísť. Aj tak si nemám čo obliecť. Večer von moc nechodím," začala sa s toho vykrúcať.

„Vyhýbaš sa tomu? Ak nechceš, len kvôli tomu, že som ťa pozval ja, alebo nechceš so mnou mať nič spoločné tak to pochopím."

„Nie,"vyhŕkla trochu a ja som sa uškrnul.

„Okej. Šaty pre teba mám."

„Čože?"pozrela na mňa.

„Možno som ti uhádol veľkosť. Môžu ti byť dobré, len som odhadoval.Máš zaujímavú postavu."

„Prestaň!"zvýšila hlas ale na líca jej vybehla červená farba.

„Ty sa červenáš."

„Nie nečervenám," povedala protivne a ja som sa zasmial.

„Skús si ich," povedal som a podal som jej krabicu. Po jej otvorení som videl ako prestala dýchať. Na vrchu mali bielu čipku zdobenú pravými kryštálmi a spodok mali svetlo tyrkysoví.

„Bože tie sú dokonalé. Odkiaľ ich máš? Museli stáť majland," šepla od úžasu.

„Oto sa nestaraj. Sú tvoje. Uži si ich," uškrnul som sa. „Vidíme sa zajtra. Dôjdem pre teba zlatko." Ona prikývla a ja som zmizol.