The Alternation of Day and Night III

8. Vitajte v Mystic Falls

Kol:

Cestoval som skoro celý deň. Boli to hodiny a hodiny cesty. Už som sa nudil, keďže neznášam cestovanie. Celú cestu mi behali v hlave myšlienky. Myšlienky o Davine, o tom, čo bude ďalej, keďže neviem, čo má Marcel za lubom. Nechcel som si to priznať, ale mal som aj trochu strach. Pokrútil som prudko hlavou, aby som zahnal tieto myšlienky. Musel som odísť, keďže ako som prišiel na bál, do mojej izby, tak som tam truhličku s temným objektom nenašiel. To bol vlastne dôvod, prečo som vtedy musel prísť a riskovať zistenie o tom, že žijem.

Obzrel som sa a uvidel som značku: Vitajte v Mystic Falls. Trochu som si povzdychol. Nemám rád toto mesto, aj keď som sa tu narodil. Možno aj to bol práve ten dôvod, keďže tu bolo príliš veľa spomienok. Vystúpil som z auta, keď som zastavil pri veľkej vile, v ktorej sme bývali. Tú Nik ešte pred mojim prebudením zrekonštruoval. Určite nie vlastnými rukami. Na to je moc lenivý a urodzený.

Došiel som ku dverám a pozrel na ne. Samozrejme, že som zabudol kľúče. Neviem či vôbec aj niekde sú. Nejako ma to moc netrápilo a vykopol som ich. Vstúpil som a vyšiel hore, rovno do mojej bývalej izby. Zo srandy som zaklopal. „Ďalej." Prudko som sa obzrel a hneď som sa aj zasmial, pretože som to povedal ja. Bol som v celej vile sám. V izbe sa mi podarilo nájsť malú truhličku. Musel som, ale

Priložiť stoličku ku veľkej knižnici, v ktorej ale už knihy neboli. Všetky ich preniesli sťahováci do New Orleans. Truhlička bola úplne vzadu na samom vrchu knižnice tak, aby ju nikto nenašiel a nezobral. Týmto teda nastal čas ísť naspäť do NO. Spomenul som si na to prekvapenie od Daviny. Trochu ma to rozveselilo v podstate som sa tešil aj na ňu samotnú. Neváhal som ani sekundu a vyrazil som naspäť do New Orleans. Cesta trvala o trochu menej, keďže už ma nebavilo ísť pomaly. Zaradil som päťku a pridal plyn. Odrazu som za sebou začul sirény. Pokrútil som nad tým hlavou. „Do pekla!" skonštatoval som, spomalil, vyhodil smerovku a zaparkoval na krajnici. V spätnom zrkadle som uvidel policajta, ako vyšiel z auta a išiel mojim smerom. Povzdychol som si a spustil som okno.

„Dobrý deň pán vodič. Prekročili ste najvyššiu povolenú rýchlosť. Ste si toho vedomí?" opýtal sa policajt.

„Áno som si toho vedomí. Ponáhľam sa," odpovedal som a chcel som už konečne ísť, ale celkom na mňa aj prišiel hlad. Prezrel som si ho trochu očami a vystúpil som. Prudko som ho chytil pod krk a pritiahol ho k sebe. „Nekrič," povedal som mu priamo do očí a zostal úplne ticho. Uškrnul som sa nad tým a prudko som sa mu zahryzol do krku. Keď som sa dosýta najedol, tak som jeho telo odhodil cez zábradlie mostu, pred ktorým sme zastavili. Voda si ho vzala so sebou. O jeho auto som sa už nestaral. Nasadol som do svojho a znova som vyrazil na cestu. Po skoro polke dňa som konečne prišiel do New Orleans. Nezamieril som však do sídla, ale priamo ku kostolu. Zastavil som pred ním a premiestnil som sa pred Dvere, ktoré som tak často navštevoval. Slušne som zaklopal a počkal som. Po pár sekundách sa otvorili a stála v nich Davina. Pousmial som sa a ona sa mi prudko vrhla okolo krku a objala ma. Podvihol som si ju do náručia a prekypoval som v tú chvíľu šťastím. Už som ju nikdy z rúk nechcel pustiť.

„Kde mám svoje prekvapenie?" usmial som sa nevinne po chvíli.

„Takže o toto ti ide hej?" zasmiala sa. „Preto si sa tak ponáhľal?" opýtala sa.

„Nie, ponáhľal som sa za tebou," usmial som sa a ona prikývla.

„Poď so mnou," šepla mi tajomne. Vyšla z dverí a zamierila von. Pozrel som sa za ňou začudovane, pretože som si myslel, že to bude iné prekvapenie. Išli sme cez mesto a ona mierila stále bližšie a bližšie smerom ku sídlu kde sme bývali s Nikom. Trochu som sa na ňu udivene pozrel ale nasledoval som ju. Prišli sme až pred sídlo a ukázala na dvere. Otvoril som ich.

„Nech sa páči madam," usmial som sa a nechal som ju nech prejde. Vošla dnu a rozbehla sa smerom do mojej izby. Čo má v pláne? Pomyslel som si v hlave ale rozbehol som sa za ňou až som ju pred izbou predbehol a vbehla mi priamo do náručia.

„Heeej! To nie je fér!" zamračila sa a ja som sa zasmial. Pustil som ju a otvoril som dvere aj na svojej izbe a nechal som ju vojsť.

„Vlastne... Sú to dve prekvapenia. Jedno máš tu," ukázala smerom ponad moju posteľ. Videl som nad ňou len ten môj starý lapač snov.

„Aké?" pozrel som na ňu a naklonil som trochu hlavu do strany nechápavo.

„Opravila som ho. Použila som jedno špeciálne kúzlo, ktoré bude odháňať zlé sny," usmiala sa a ja som prikývol od úžasu a bolo vidieť, že mi to urobilo veľkú radosť.

„A druhé. Zavri oči," šepla a pristúpila ku mne. Zavrel som ich a málinko som sa zohol, aby na mňa dočiahla a trochu som našpúlil pery. Na moje počudovanie mi dala niečo okolo krku.

„Môžeš otvoriť," povedala a ja som otvoril oči. Hneď som sa pozrel na krk a vzal som do ruky prívesok, čo mi naň dala. Poznal by som ho kedykoľvek. Bol to ten prívesok, čo toho dňa strhla tomu dievčaťu, čo išlo okolo uličky kde ma zabili. Bol to presne ten, čo musela a usilovne hľadala toľko dní, len pre to, aby ma oživila. Ten v ktorom bol kus mojej životnej energie. Zelený šesťuholník. Usmial som sa a prudko som ju objal.

„Dúfam, že si nečakal bozk," zasmiala sa. „Mal by ťa ochrániť. Skúsila som naň jedno špeciálne kúzlo. Malo by to fungovať," usmiala sa sladko.

„Ďakujem ti. Som ti neskutočne vďačný. Za všetko čo pre mňa robíš," šepol som jej a prešiel som jej rukami po celom chrbte.

„Pre čo si vlastne išiel? Ak to teda nie je tajomstvo," povedala tichšie a pozrela na mňa.

„Pre jeden temný objekt. Je to starodávna medená dýka, ktorej čepeľ je potiahnutá diamantom. Mala by nám pomôcť zastaviť Marcela," povedal som jej a ona prikývla. Videl som na nej, že nie je moc nadšená, keď sa jedná o Macela, Keďže on sa o ňu staral a vychovával ju.

„Nemáme inú možnosť zlatko," povedal som jej a objal som ju.

„Ja viem," prikývla. „Chápem to. Urob čo bude treba. Verím ti."

Tieto slová sa mi vryli pod kožu. Som rád, že mi dôveruje, pretože to je to najdôležitejšie. Keď vo mne nemá dôveru, tak by sme nemohli mať vzťah. Zvalil som sa s ňou na posteľ a privrel som oči. Bol som po celom dni riadne uťahaný. Oddych mi len prospeje.