The Alternation of Day and Night III

1. Sen?

Áno, bol koniec. Koniec môjho príbehu, ktorý som si deň za dňom písal.

Stále som tomu nevedel ešte uveriť, že som mŕtvy. A ani som tomu neveril. Poobzeral som sa okolo. Stále som bol v tej uličke, ale vyzerala trochu inak. Temnejšie. Padal dážď a ja som sa pobral domov. Vošiel som dnu a ten pohľad čo som uvidel vo mne zostane navždy. Vtedy som pochopil, že som naozaj mŕtvy. Beka ležala v slzách na gauči a Nik ju podopieral.

„Prečo si ho púšťal von? Nemal si ho pustiť. Vieš aký je," vzlykala. Ešte nikdy som ju takú smutnú nevidel. Elijah stál pri okne a pozeral von. Ale jeho pohľad bol taký.. Prázdny. Neveril som, že toto niekedy uvidím. Takže... Je to pravda. Zabil ma. Dokonca aj braček Finn prišiel, asi aby sa vôbec presvedčil či to je pravda. Čo sa dalo aj čakať. Ale tiež nevyzeral moc šťastne.

Vyšiel som von, nechcel som sa na to pozerať. Išiel som po ceste do mesta a prešiel som okolo toho domu kde Nik kedysi zavrel moje dve verné čarodejnice. Radšej som sa pobral preč pri predstave, že by ma uvideli takto lebo myslím si, že je dosť možné vidieť ich duchov keď som ním teraz aj ja. V tom mi ale vnukol nápad. Spomenul som si, že Alice mala dieťa. Dopočul som sa o tom, že otehotnela a porodila v tom dome. Nemohla ho opustiť, ale jej dieťa áno. Rozhodol som sa, že nájdem jej dieťa a možno mi pomôže. Na moje počudovanie som sa vybral do knižnice kde boli staré denníky. No na moju smolu som v nich ale nemohol čítať, keďže som sa ničoho nemohol dotknúť. Moja chyba. S povzdychom som vyšiel von a začal som pátrať po niečom čo by ma k tomu dieťaťu doviedlo. Po čase sa mi podarilo od pár ďalších mŕtvych získať informácie, že dieťa, čo mala Alice bolo dievča a zomrela pred dlhšou dobou. Ale zistil som aj to, že aj ona mala dieťa. Moja výhra a to dieťa ešte žije. Žije dokonca neďaleko v starom kostole v strede mesta. To bol môj nový cieľ.

Davina:

Prudko som sa prebrala. Poobzerala som sa čo ma vytrhlo zo spánku. Moje oči spadli na otvorené okno, ktoré som však ale večer zatvárala...

„Divné," povedala som si sama pre seba a zavrela som ho. Bol už čas ísť pomaly do školy. Aj keď sa mi dva krát nechce. Nachystala som sa a vyrazila som. V škole to išlo dosť pomaly. Zrazu som sa ale započúvala do učiteľových slov. Vtom som sa strhla keď malý kamienok narazil do okna hneď pri mne. Pozrela som von, ale nikto tam nebol. Čudné.

Sedela som stále pri okne. Páčilo sa mi tam sedieť aj možno pre to, že pri mne nikto nesedel. Ako som mala otvorený zošit, dopísala som jednu stanu a tak pretočila na tú druhú kde sa nachádza prázdna dvojstránka. Na tú prvú som začala písať. Na tej druhej sa mi objavil nápis keď som nevnímala: „Zachráň ma! Prosím. K."

Toto bolo už moc. Kto to robí? A kto je K? Preľakla som sa, začala som sa obzerať po triede, či si len so mňa niekto robí srandu. Ani vonku nikto nestál keď udrel ten kameň do okna. Hneď cez prestávku som bežala domov. Zavrela som dvere a zamkla som sa. Ľahla som si do postele a po krátkej dobe som zaspala. Zdálo sa mi, že som vo svojej izbe. Bolo to také reálne. Sedela som a robila som si na počítači domácu úlohu. Bola som tak zahľadená, ale odrazu som ho uvidela. Stál tak aby ho počítač prekrýval. Bol vysoký, vzpriamený, mal hnedé vlasy a prenikavé oči. Nevedela som vôbec kto to je. Hneď po tom som sa prudko nadýchla a prebrala som sa s posadením. Vtom som ho znova uvidela. Stál neďaleko mojej postele. Otvoril ústa a z nich mu vyšli slová: „Pomôž mi!" ale v sekunde zmizol. Oklepala som hlavu a pomyslela som si že sa mi to zase len zdálo. Alebo nie? Po tom som ešte na chvíľu zaspala. Ale nebol to už pokojný spánok. Nevedela som, čo je už reálne a čo je sen. Znova som ho uvidela, ale pri mojom stolíku.

„Čo chceš? Kto si?" zvolala som. On na mňa pozrel a prudko sa zahnal rukou až zhodil vázu. Tá zletela na zem a z rachotom sa rozbila. Vtom som sa ale znova prebrala.

„Bože. Zase len sen..." šepla som, ale keď som sa pozrela na zem, ležala tam vážne rozbitá váza.

„Nie!" zvolala som a rozutekali sa mi slzy po lícach. Čo to je? Prečo sa to deje? A kto to je? Tieto myšlienky mi behali po mysli. Snažila som sa na to rýchlo zabudnúť. Ale chcela som vedieť čo to je. Sadla som si v strede mojej izby na zem. Rozmiestnila som sviečky okolo seba a začala som odvrávať kúzlo. Keď som ich otvorila, sedel predomnou. Ten chalan zo sna. Pozrela som na neho a mala som konečne možnosť si ho prezrieť poriadne.

„Kto si? A čo vlastne chceš?" no on sa len usmial a sledoval ma.

„Hovor!" povedala som rázne.

„Nezvyšuj na mňa hlas," zamračil sa. To bolo prvý krát čo prehovoril naozaj. Mal celkom zlatý hlas a trochu výrazný prízvuk.

„Prepáč, ale bála som sa. Nevedela som, že čo sa deje. Teraz hovor..."

„Neboj sa kráska. Nič sa nedeje. Len som nevedel či to vnímaš. Chcel som ti len dať zanemenia," povedal.

„Nie som kráska. Ako sa vlastne voláš?"

„Moje meno je Kol," usmial sa.

„Davina," povedala som, ale stále som moc nevedela o čo mu ide.

„Pomôžeš mi prosím?" opýtal sa hneď potom.

„A ako?" pozrela som na neho udivene.

„Priveď ma späť k životu. Urobím čokoľvek, len mi pomôž." Vyvalila som oči a neverila som čo povedal.

„Priviesť ťa späť? Ani neviem kto si, čo ťa zabilo. Možno si si to zaslúžil."

„Nikto si nezaslúži zomrieť," povedal a ja som sa zľutovala.

„Povedz mi niečo o sebe a premyslím si to," povedala som na koniec.

„Dobre teda, mojej rodine hrozí nebezpečenstvo, musím im pomôcť a zachrániť ich... " začal. Hovoril mi o tom akú má rodinu, že je upír a aj to ako vlastne zomrel. Hovoril presvedčivo, aj keď som upírom moc neverila, ale on bol iný. Vyhľadal ma. Takto sme sa hodiny rozprávali a spoznávala som ho. Nevedela som síce odtrhnúť oči z jeho tváre, ale nevadilo mu to. Pomaly ma presvedčoval k tomu aby som mu pomohla.

„Ako ti vlastne pomôžem?" pozrela som na neho.

„Najprv zo všetkého najskôr musíš nájsť jedno dievča."

„Dievča? Načo?"

„To dievča išlo okolo uličky kde som zomrel, malo na krku náhrdelník. Zelený šesťuholníkový kryštál. Bolo to posledné čo som videl, preto sa do toho náhrdelníku preniesol kus mojej životnej energie. Musíš ju nájsť a vziať jej ho. Urobíš to pre mňa?"

„Dobre teda, ak ma nepodvedieš... Prisahaj na svoj život. Inak si ma nepraj!" povedala som vážne a on vážne prisahal. Verila som mu. Teda... Trochu, ale aj keď len trochu, stále tam bola dôvera. Chcela som mu pomôcť. Bol už koniec školského roka, na ďalší týždeň ma čaká maturitný bál. Nemám s kým ísť a tak som si myslela, že môže ísť so mnou keď ho oživím ako za odmenu. Bol celkom milý, nebol ako ostatný. Vyžarovalo z neho svetlo, čo každý nemá a hlavne upír. Na nikom inom som také svetlo nevidela ako na ňom. Usmiala som sa a prikývla som.

„Dobre teda, pomôžem ti. Ale budem za to niečo potom chcieť."

„Dobre, máš moje slovo," prikývol s úsmevom, žmurkol na mňa a vyparil sa.