Second chance

/4/

Diablov prístroj všeobecne známy aj ako  budík, mi už tri minúty neznesiteľne pípal pri hlave. S nesúhlasným zamručaním som ho vypla. Rozospato som zodvihla hlavu z vankúšov. Bolo pol šiestej. Ja chcem ešte spať!!

Skopala som zo seba perinu a vyliezla von.  Kúpeľňa, káva, oblečenie, rýchle nahádzanie vecí do tašky a utekanie na tréning. Môj každodenný rituál so strategickým pohybovaním po byte. Ani jeden krok nazvyš. 

Po ceste som si nadávala do sprostých, prečo som len s tým tréningom včera súhlasila.K môjmu údivu som prišla na plaváreň prvá. Prechádzala som tichými chodbami k babskej šatni. Odomkla som si skrinku. Zhodila som zo seba mikinu s tričko aj  nohavicami. Nahádzala som to všetko do skrinky. Na vrch som prihodila aj tašku. S osuškou a vodou som prišla k bazénu, kde čakal tréner. S niekým telefonoval. Vyzeral vážne, ale keď ma zbadal usmial sa. Ukázal mi prstom nech počkám. Prikývla som a zatiaľ si dala rozcvičku. Poriadne som si popreťahovala všetky svaly.

,,Anna, som rád, že si tu. Rick mi včera všetko povedal. Si v poriadku?" Starostlivo nakrčil obočie a položil mi ruku na plece, ktoré jemne stisol.

,,Áno som. Nič také sa vlastne ani nestalo. Bezúčelná dráma."

,,Ako myslíš. Daj si dve dĺžky na rozohriatie. Zvyšok by mal dovtedy prísť, potom im hoď rozcvičku." Pousmial sa.

,,Rozkaz." Zasalutovala som a šla s úsmevom k bazénu. Postavila som sa na stupienok a šípkou skočila do vody.

Vychutnala som si pocit, ktorý zachvátil každú moju bunku, keď moje telo postupne pohlcovala chladná voda bazéna. Bublinky tvoriace sa okolo mojej hlavy. Stlmenie zvuku nad vodou. Rozhýbala som končatiny. Zaberala som v pravidelných rytmoch a popri tom sa nadychovala. Spravila som kotrmelec, odrazila sa od steny a plávala späť. Vynorila som hlavu z vody a zhlboka sa nadýchla. Zložila som si okuliare a vyliezla von.

Tréner mal pravdu. Prichádzali takmer všetci. Schádzali dolu schodmi od šatní a mávali mi. Sandra ku mne priskočila a pevne ma objala.

,,Anička, si okej?"

,,Jasné, že som. Nič sa nestalo." Zdôraznila som poslednú vetu. Nemala som chuť odpovedať na otázky tohto druhu.

,,Rick nám včera povedal, že ste spolu volali. Kreténi!"

,,Hmm, nazvala som ich krajšie."

,,To ti verím. Kde je tréner." Zmenila tému.

,,Neviem, máte sa rozcvičiť. To bolo všetko, čo povedal." Prikývli a pustili sa do rozcvičky.

,,Ako bolo včera?" Spýtala som sa len tak mimochodom. Dominikova hlava sa otočila na mňa a zaškerila sa.

,,Môžeš ľutovať, drahá. Prišla si o prekrásnu opicu."

,,Haha. Nie, dík. Myslím, že ľutovať nebudem." Odmlčala som sa a premerala si ich pohľadom. ,,Na to, že ste včera pili, vyzeráte sviežo. Čím to?"

,,Tajný recept Rickovho brata. Nechcel povedať, čo to bolo. Nechutne sladké, ale pomohlo." Povedala Miša. Z rozcvičkou už boli hotový.

,,Tak detská. Každý po štyri dĺžky. Budete sa striedať. Dnes mákneme na tempe. Už dlho sme lajdáčili. Na koniec dáme závod. Víťaz má odpustený záverečný strečing."

A tak sa aj stalo. Zatiaľ čo my sme trpeli v celkom nepohodlnej pozícii, Dominik s Andrejom si odkráčali do šatní s úškrnom.

Hneď ako sme skončili som vbehla do šatne a rýchlo sa prezliekla. Mala som dnes školu. Vzala som tašku, zabuchla skrinku a s pozdravom vypadla.
Svižným krokom som šla domov. Tašku som hodila do rohu izby. Vzala ruksak s poznámkami a bežala do kuchyne. Odtiaľ do kúpeľne, vysušiť si vlasy. O pätnásť minút som vypadla z bytu utekajúc na bus.

Šofér sa na mňa uškŕňal, keď som si  udýchaná brala lístok. Posadila som na sedadlo. Z ruksaku som si vytiahla poznámky a aspoň teraz som si ich prečítala. Dnešná prednáška nemala byť nejako náročná, len na konci sme mali dostať projekty k záverečnej skúške. Pokiaľ som nechcela schytať niektoré z tých najťažších na dnešnej prednáške som nemohla chýbať.

Vystúpila som na zastávke pri škole. Do prednášky mi ostávalo necelých pätnásť minút. Pomaly som vošla dnu a dostala sa na tretie poschodie. Pred dverami do učebne už stáli nejaké detská. Živo diskutovali o blížiacich sa termínoch skúšiek a prezentovaní projektov. Banda chalanov stojacich kúsok od dverí na mňa zakričala. S úsmevom som prišla k nim.

,,Tak čo? Už vieš čo by si chcela?"

,,Ja ani neviem, čo je v ponuke." Odfrkla som si. Dotyčný prekrútil očami a vytiahol z tašky dva papiere. Boli to zoznamy. So záujmom som si ich prezerala.

Optika a nanoštruktúry.

Technika termojadrovej fúzie.

Diagnostika materiálov.

Laserová a prístrojová technika.

Zo všetkých bodov, ktoré som prečítala ma tieto zaujali najviac.

,,Hlási sa niekto na tieto?" Ukázala som mu ich.

,,Nie, na tie nie, i keď, Michal si tie fúzie prezeral."

,,Tak nech na to chlapec veľmi rýchlo zabudne!" Ten hnusný, biflošský vriťolez mi nebude skákať do plánov! Kradne mi projekty už od úplne prvého semestra na škole. Nedokáže prehrýzť fakt, že žena je vo fyzike lepšia ako muž. teda konkrétne on. Doteraz som len škrípala zubami , ale má smolu. Peter ma štuchol pod rebrá. Pozrela som naňho. Hlavou kývol za mňa. Pozrela som tým smerom a musela sa uškrnúť. 

Profesor kráčal k našej učebni a j nemenovaným. jediné čo ma potešilo bol fakt, že naňho profesor zazeral a zúrivo s ním gestikuloval. Úsmev sa mi rozšíril. 

Odomkol dvere a vošiel dnu. Postupne sme vchádzali a usádzali sa na svoje miesta. Profesor začal svoju prednášku. Teória relativity a perpetuum mobile bolo niečo, čo som už nejaký ten piatok ovládala. Písala som si poznámky, ale nijak som mu nevenovala pozornosť. Tú som naňho upriamila, až keď spomenul projekty. Podla jeho slov podelil projekty podla intelektuálnosti žiaka. Vzal do ruky A4 a začal čítať. 

A viete čo? Mám to! Mala som sto chutí vyplaziť na Michala jazyk, ktorý obdržal nejaký lom svetla a jeho využitie v zdrojoch. Spokojná som si zobrala svoje veci a odpochodovala preč. Dneska to bola moja jediná prednáška. Bolo pól dvanástej a do práce som mala prísť až o hodinu. Domov som to nestíhala a do práce bol ešte čas. Kaviareň v ktorej som pracovala bola odtiaľto desať minút cesty. Bola to kaviareň, kde sa zdržovali okrem obyčajných návštevníkov aj väčšina profesorov z fakúlt v okolí. 

Keď sedíte za pultom a práve nemáte nič na robote, je v celku zábavné pozorovať ľudí, ktorí majú minimálne tri tituly pred menom a tri za ním, ako sedia, tvária sa, že čítajú noviny a cenu ich objednávku majú vypočítanú skôr, ako objednanú. A tak to bolo aj dnes. Známe tváre sa tu striedali ako na bežiacom páse. Niektorí ľudia sem chodievajú aj dva-trikrát denne. Poznáme sa po mene, s niektorými si tykám, s inými vykám. Ale predsa tu bolo dnes čosi iné. Niečo čo by sa dalo prirovnať k neistote, stiesnenosti, nutkaniu pozerať sa cez rameno. mala som pocit akoby ma niekto sledoval a keby som len vedela, že to nebol pocit.