Second chance

/12/

Zobudila som sa na zastavenia auta. Odlepila som hlavu od okna a zmätene sa obzrela. Všade bola tma. Jediné čo osvetľovalo naše auto a nemálo z okolitej krajinky bola malá benzínka na kraji cesty.  James vystupoval z auta a šiel natankovať. Boli sme na ceste už druhým dňom a on neprehovoril ani slovo. Snažila som sa nejako začať konverzáciu, ale očividne o ňu nemal záujem.

Pretiahla som sa na mieste. Z dlhej cesty som bola nepríjemne stuhnutá. Obliekla som si mikinu a na hlavu hodila kapucňu. Zakrývala mi pol tváre, čo bolo len dobre. Pomaly som vystúpila. Ovalil ma chladný vzduch. Zhlboka som sa nadýchla a užívala si pocit voľnosti. Konečne som už nesedela. Opäť som sa natiahla. V chrbtici mi nepríjemne zachrapčalo. Nakrčila som tvár a pohyb zopakovala. Bolo to lepšie, omnoho lepšie. Sklonila som trochu hlavu a spravila pár krokov od auta. Boli sme niekde pri lese, netuším v akej krajine. Asi som ceduľku s hranicami prespala. 

,,Nastúp." Ozvalo sa spoza mňa prísne. Zvrtla som sa. Sledoval ma opretý o auto. Poslušne som sa vrátila a nasadla. Urobil to isté. Naštartoval a vyrazili sme. Oprela som si hlavu o okno a sledovala cestu. Kapucňu som si nechala na hlave. Z nejakého dôvodu mi to bolo príjemnejšie. A z nejakého dôvodu som bola nervózna z neho. Správal sa...chladne, neprístupne. Keď mi náhodou niečo povedal ani na mňa nepozrel. Po dvoch dňoch bol pohľad, ktorý mi venoval na pumpe asi najdlhší. Cítila som sa pri ňom ako príťaž. Niečo čo musí trpieť a dávať na to pozor. Ako malé dieťa. Vzhľadom na jeho vek som vlastne dieťa bola. Povzdychla som si. Samému by sa mu možno utekalo lepšie. A načo ma vôbec ťahal zo sebou? Nestála som o to.

Úkusom som naňho pozrela cez okraj kapucne. Jeho svalnaté telo sedelo uvoľnene opreté o sedadlo auta s jednou rukou natiahnutou na volante a s druhou len tak položenou na riadiacej páke. Sústredene hľadel cez sklo na cestu. Sem tam zaťal ostro rezanú sánku a potom ju uvoľnil. Akoby rozmýšľal alebo spomínal na niečo, čo mu nebolo po chuti.

,,Deje sa niečo?" Z jeho úst konečne vyšlo aj niečo iné okrem vzduchu.

,,Malo by sa?" Vrátila som mu otázku.

,,Žmolíš v prstoch okraj mikiny, hryzieš si peru, pozoruješ ma...
Deje sa niečo?" Na krátku chvíľu mi pozrel priamo do očí.

Z ťažka som prehlta. Poliala ma horúčava a zrak som odvrátila. Netušila som, že vie o mojom pozorovaní.

,,To mi povedz ty." Vyzvala som ho nakoniec. Nechcela som mu na nos vešať svoje vnútorné rozpory.

Jemne nakrčil čelo. ,,Čo tým myslíš?" Páčilo sa mi keď hovoril. Jeho sýty hlas vypĺňal to ťaživé ticho medzi nami.

,,Nič... Čo tvoja ruka?"

,,Nekrváca." Jednoducho odpovedal. Mala som chuť mu jednu vlepiť. Alebo sebe.

,,Vás tam okrem zabíjania museli učiť aj neuveriteľnej stručnosti." Zašomrala som si pre seba. Tuhšie zovrel volant.

,,Nevieš, čo hovoríš!" Zvrčal.

,,Skutočne?"

,,Skutočne." Fľochol po mne.

,,Tak mi to vysvetli!"

,,Nepochopila by si to." Stíšil hlas o niekoľko decibelov. Zaryto hľadel pred seba. Všetky svaly na tele mal napnuté, hlavu naklonenú mierne dopredu. Cez závoj jeho tmavých vlasov som mu nevidela do tváre. Nevedela som ako sa tvári, ale stavila by som sa, že zatínal sánku.

,,Nepochopila? Dokážem pochopiť princíp kvantovej fyziky. Nerobia mi problémy matematické rovnice presahujúce sedem riadkov zapísaných v siedmych slovách zadania. Podarilo sa mi nabúrať do vládneho systému Pentagonu, a ty mi povieš, že by som nepochopila to peklo, ktoré si prežíval v Hydre?" Tiež som hovorila ticho. Nemala som potrebu kričať po ňom. Vedel veľmi dobre čoho som schopná. Prečo ma potom tak podceňoval? ,,Prežila som si vlastné peklo." Dodala som nakoniec a odvrátila od neho tvár. S boľavým pocitom v hrudi som sa oprela o okno a hľadela do okolitej tmy.

Nechcene som začala spomínať na veci, ktoré som túžila zabudnúť. Uvedomujem si rozdiel medzi mojím a jeho peklom. To moje nebola ani štvrtina z toho jeho. Netrvalo tak dlho, nenútili ma ubližovať druhým. Ale ublížilo v tedy, keď som potrebovala črepy svojho roztriešteného srdca pomaly pozliepať do celku.

,,Ako vojak...som musel počúvať rozkazy. Robiť to čo mi povedia, bez zbytočných otázok, nebodaj odvrávania. Urobil som svoju misiu a väčšinou ma zmrazili. Ak náhodou nie, čakala ma ďalšia misia alebo výcvik. Ja...nemal som príležitosť viesť rozhovori s inými ľuďmi."

,,To mi je ľúto." Ozvala som sa po dlhšej chvíli. Skutočne mi to ľúto bolo. Tú poznámku som radšej mala prehltnúť. Nemala som k tomu čo povedať. A možno sa k tomu niečo povedať dalo, ale bolo mi to skryté. Všimla som si ako sa jeho telo ponorilo hlbšie do sedačky. Uvoľnil sa.

,,Čo sa stalo?" Opýtal sa on. na malú sekundu som naňho pozrela. Prepaľoval ma pohľadom. Sťažka som prehltla.

,,Rodičia mi umreli, keď som mala dvanásť. Dostala som sa do adopčného systému, lenže veľké deti, ako som v tedy bola ja, si osvojí len hŕstka ľudí. Tam som sa dozvedela, že moji rodičia, vlastne ani mojimi rodičmi neboli. A domov, do ktorého ma poslali, nebol práve z tých lepších." Nemala som chuť zachádzať do detailov. Nepotrebovala som mu svoju minulosť vešať na nos. Myslím, že mal problém z tou svojou.

,,To je mi ľúto."

A zase to ticho. Tentokrát vítané. Obaja sme rozmýšľali nad tým čo povedala druhá osoba. Ponorila som sa hlbšie do mikiny i sedačky. Ako cesta ubiehala, začali mi oťažievať viečka. Nebránila som sa. Nemala som inú aktivitu, ktorá by mi v tom bránila. Pomrvila som sa a telom sa natočila viac šikmo. Kolená som mala mierne rozkročené a vystreté tak ako mi dovoľoval priestor predo mnou.

Na kolene mi pristála veľká teplá dlaň. Jemne ale pevne, tak aby som to cítila a aby ma to nebolelo, mi ho stisol. Nechal ju tam položenú a nehovoril nič. Ani nemusel. To gesto do mňa vlialo toľko pokoja. Svoju dlaň, oproti jeho tak drobnú, som mu prekryla tú jeho. Stisla som mu prsty. Chcela som aby vedel, že ho vnímam, Aby cítil moju vďačnosť.  Teraz mi zaspávanie šlo o niečo lepšie.