Second chance

/11/

,,Prepáč."

Vymotala som sa z jeho rúk.

,, Prepáč?! Zbláznil si sa? Mám len jedno srdce!" Vybehla som naňho. Čo ho to pre boha napadlo?

,,Myslel som, že to bol ten chalan."

,,Ten už nepríde. Vzala som mu kľúč." Vytiahla som ho z vrecka.

,,Musíš byť opatrná."Obišiel ma. Sledovala som jeho chrbát až do kuchyne. Povykladala som nákup z tašky a upratala ho na miesto.

,,Kde si bola?"

,,V obchode. Povedala som to dosť nahlas. Myslela som, že si ma počul." Zostala som stáť v strede kuchyne. Rozmýšľala som čo na večeru. Ale dnes sa už na viac ako špagety nezmôžem.

,,Máš rád špagety?" Zvrtla som sa k nemu. Prikývol. Usmiala som sa. Natiahla som sa do skrinky pre dva hrnce. Do jedného som dala variť špagety a v druhom som pomaly pripravovala rajčinovú omáčku. Medzitým sa mi dovarila cestovina. Zliala som ich do sita a prepláchla v studenej vode. Následne som ich vysypala do misky. Hrniec som hodila do umývadla a vrátila sa k omáčke.

,,Zajtra musíme odísť." Ozval sa z ničoho nič.

,,Prečo už zajtra?" Spýtala som sa.

,,Kvôli Hydre."

,,Nemali by sme počkať kým niečo skúsia?"

,,Ak by sme mali čakať, jedného dňa sa prebudíš zviazaná na stoličke niekde v starom sklade s hlavňou pištole pri spánku." Povedal to pokojne. A to bolo ešte horšie akoby mal kričať. Bol si tým čo povedal smrteľne istý.

,,Ako povieš." Skrotla som. Musím sa ho naučiť počúvať. Vrátila som pozornosť k omáčke. Ešte pár minút a bude hotová. Dobre som ju premiešala a vypla. Naložila som na dva taniere špagety a omáčkou ich poliala. Z chladničky som vytiahla nastrúhany syr a položila ho na stôl. Obe porcie som potom vzala a dala ich pred nás. Razom ma akosi chuť na ne prešla. Pchala som ich do seba nasilu.

,,Zajtra o siedmej musíme odtiaľto odísť. Zbal si len dôležité veci, doklady, a to bez čoho sa nezaobídeš. Všetko ostatné musí ostať tu. S nikým sa nesmieš spojiť. Budeš musieť zabudnúť na to, že máš priateľov. Musíš zabudnúť na svoj starý život." Prísnym tónom mi vysvetľoval. Kládol dôraz na každé jedno slovíčko. Zarezávali sa mi do mysle, srdca. Nemohla som to všetko urobiť. To čo som si budovala od smrti mojich rodičov. Moji priatelia, škola, práca a plávanie. Tvrdo som kvôli tomu drela. Všetko to pre mňa znamenalo moc, než aby som sa toho všetkého vzdala.  Lenže musela som. Ak som chcela žiť a neohroziť tých, na ktorých mi záležalo, musela som.

,,Dobre. Len...sľúb mi niečo." Zodvihla som zrak od cestovín. ,,Do odchodu ma nechaj žiť ešte svoj starý život."

,,Sľubujem." Z odpoveďou nezaváhal.

Slabo som sa pousmiala a znovu hlavu sklonila. Ostalo medzi nami ticho. Nebol dôvod na ďalšie slová.

,,Chceš ešte? Je toho dosť." On len pokrútil hlavou.Mal omnoho väčšiu porciu ako ja, ale mal ju zjedenú v priebehu pár minút.

,,Nie, ďakujem." Prikývla som a vzala oba taniere. Hodila som ich k ostatnému riadu, ktorý som hneď aj umyla. Mokré ruky som si poutierala do handry a išla do spálne. Vzala som odtiaľ nejaké zošity a vrátila sa s nimi do obývačky ku ostatnej kope do školy. Sadla som si na zem k stolíku a roztiahla posledné poznámky. Chcela som si ich prejsť, poprípade sa ich aj naučiť. Avšak namiesto toho som ho pozorovala ako stojí pri okne a spoza závesu hľadí von. Nepohnuto. Jediný pohyb, ktorý vykonával bol pohyb očí, ktoré tikali po ulici pod ním.