Second chance

/8/

V pľúcach som mala vodu. Pálila ma. Nemohla som sa nadýchnuť. Voda...bola všade. V mojich očiach, ústach, pľúcach. Zabíjala ma. Ale ja som nechcela umrieť. Snažila som sa s ňou bojovať. Vyplávať na hladinu. To bol môj cieľ. Lenže, keď som sa tam zo všetkým úsilím dostala, kontakt s kyslíkom bol príliš krátky. Donútil ma kašlať. Znovu som sa ponorila. Kvôli kašľu sa mi do pľúc dostalo viac vody. Dusila som sa. Už nešlo vyplávať hore. Hladina bola čím ďalej, tým viac vzdialenejšia. Moje telo rezignovalo. Zachvátili ho kŕče. Už nešlo nič. Moje vnútro trhala panika a beznádej, ale i iskierka pokoja. Pohlcovala ma tma. Predrala sa cez ňu len slabá vidina chladných ľadovo modrých očí a ruský rozkaz.

S tlmeným výkrikom som sa prebrala. Sprudka som si sadla. Prstami som si vbehla do mokrých vlasov a potiahla. Tá panika zo sna  mnou skutočne zmietala. Nenávidela som ju. Nútila ma na to všetko myslieť, pochybovať. O skutočnosti, o mojich sľuboch rodine i sebe samej.

,,Už nikdy sa to nezopakuje. Viem plávať!Som dosť silná. Už to nedovolím!" Bola to moja mantra, ktorú som si opakovala zakaždým, keď sa mi to zdálo. A to už od posledného razu nejaký ten piatok ubehol. Dúfala som, že to skončilo. Nebol dôvod aby sa vracali.

Pustila som do pľúc viac vzduchu. Vykopala som svoje spotené telo spod prikrývok a potichu vyšla z izby. Docestovala som až ku chladničke. Hľadala som  v nej niečo s väčším obsahom alkoholu, ale nič tu nebolo! Len nejaké limonády a jedna poloprázdna cola. To tí šprti fakt okrem svojich compov nič iné nepoznajú? S povzdychom som si jednu vzala a privrela dvere. Prešla som k svojmu miestu. Rozbehla som monitor. Našla si priečinok, rozklikla ho a dala sa do práce.  Načítala som prvé video. Medzitým si otvorila a napila sa. Už nezaspím, to mi bolo jasné, tak prečo ten čas nevyužiť, všakže?

Sedem videí malo dohromady necelé štyri minúty. Snažil sa v kamerovom dosahu stráviť čo najmenej času. Vyhýbal sa im, pokiaľ to nebolo nevyhnutné. Sofia, Bukurešť, Kyjev, Praha, Podgorica, Madrid. Sú to hlavné mestá. Ale prečo by sa zdržiaval práve v tak rušnom prostredí? A prečo Madrid? Prečo zablúdil tak ďaleko na západ? Ak naozaj chodí po hlavných mestách, ktoré si vyberie najbližšie? Paríž? Londýn? Lisabon? Amsterdam alebo Rím? Bolo tak veľa možností. A tak málo nápovedí. Pár bezcenných videí a jeho zložka. Kapitán Rogers, odmietol vypovedať a podľa správy bol za to ochotný aj sedieť . Chránil svojho najlepšieho priateľa. Vláda preto vraj dosť zúrila. Podľa jeho slov, netuší kde by kde sa nachádza. To mu celkom verím. pochybujem, že ma nad posteľou mapu s vyznačenými mestami Jamesovho pobytu. 

,,Bavíš sa?" Ozvalo sa mi tíško pri uchu.

,,Sakra!" Trhlo mnou. Okamžite som sa zvrtla. Blondiak si to so spokojným úsmevom a založenými rukami na hrudi  určite ohromne užíval. ,,Toto ti vyšlo."  Uznala som. ,,Už máš dušičku na mieste?" Neodpustila som si trošku štipľavého podtónu.

,,Isteže. Čo robíš?"

,,Rozmýšľam."

,,Teraz? Je pol tretej?"

,,Áno teraz. Vadí ti to?"

,,Nie, nie. Len, teraz väčšina ľudí spí."

,,Ja nie som väčšina." Utrúsila som. ,,A ty tiež nespíš."

,,To som si všimol, Anna." Moju poslednú poznámku úplne odignoroval.

,,Prepáč, ale tvoje meno mi nejak ušlo."

,,Jasper. Ale volajú ma len Jas."

,,Teší ma Jas. Určite z nás budú priatelia." Svoju pozornosť som už venovala obrazovke.