Second chance

/7/

,,Ako to bude fungovať?"

,,Čo myslíš?"

,,Toto všetko. Mám celý deň presedieť za monitorom alebo mám povolené aj pauzy na WC?"

,,To nie." Zasmial sa chlapík. Vysoký a štíhly. Vlnité blond vlasy mu padali do sýtozelených očí, ktoré na mňa pozerali spod hustých rias. Hnedá vyťahaná mikina s logom Oxfordu na ňom visela a smotanové nohavice dopĺňali čierne huňaté papuče. I cez jeho ležérny look vyzeral až nebezpečne sexi.

,,Nie? Ako to tu potom funguje?" Zodvihla som jedno obočie.

,,Ako doma."

,,To si mi fakt vysvetlil." Zahundrala som a pretočila očami.

,,Proste sa správaj ako doma. Nie si tu zavretá. Môžeš chodiť kde len chceš, kam len chceš a s kým len chceš. Pod podmienkou monitorovania." Poslednú vetu už len zamrmlal.

,,Pod podmienkou monitorovania." Zopakovala som si pre seba. Rozčuľovať sa nad tým už naozaj nemalo zmysel. Čakať sa to dalo. Keď sa toto všetko skončí, zakrútim tomu v kravate krkom. A celkom sa na to teším.

,,Ako často ho kamery vedia zachytiť?"

Poškriabal sa vzadu na krku. ,,Nie často. Naposledy pred štyrmi dňami v Španielsku. A aj to sú len pár sekundové zábery, z ktorých sme na nič podstatné neprišli." Vyzeral frustrovane. Očividne nevedel prehryznúť fakt, že mu niekto dáva na frak.

,,Ako dlho si tu?" Spýtala som sa zvedavo a prišla bližšie k monitoru. A k nemu. Ovanula ma jeho výrazná vôňa kávy a jablka.

,,Pol roka."

,,Fíha, chlapec, teba to musí baviť." Zarazene zo mňa vypadlo. Stroho sa uchechtol.

,,Baviť je prisilné slovo. Skôr by som to nazval neutíchajúcim pocitom neschopnosti a túžby zbaviť sa ho."

,,Smiem hádať? Ešte nikdy ti nikto neutekal tak dlho, však?"

,,Nerozumiem tomu." Zamrnčal.

,,Ja hej."

,,Ako to?"

,,Čítal si zložku?

,,Samozrejme, prečo?

,,Tak si určite postrehol aj pasáž o jeho veku a výcviku.
Úprimne sa divím, že také výsledky ste vôbec dosiahli."

,,Myslel som, že preháňajú."

,,To i ja." Priznala som hľadiac na najväčšiu obrazovku. ,,Čo mám robiť?"

,,Posledný počítač zľava je tvoj. Rob všetko čo vieš a čo by mohlo pomôcť." Mávol k nemu rukou.

,,Preposielaš mi, prosím, všetky zábery, na ktorých bol doteraz zachytený?"

,,Ako by sa stalo." Žmurkol na mňa a prešiel k tomu svojmu. Urobila som to isté. Sadla som si na stoličku a rozbehla ho. Obrazovka zasvietila a o pár sekúnd mi vybehla zložka. V jej vnútri ma uvítalo sedem viedových súborov. Boli pomenované podľa mesta, v ktorom ho nasnímali kamery.

Sofia, Bukurešť, Kyjev, Praha, Viedeň, Podgorica, Madrid. Žiadne zo záznamov nemalo viac ako jednu minútu. Na žiadnom mu nebolo vidieť do tváre. Jediný dôkaz, ktorý nasvedčuje o jeho totožnosti bolo pár detailov, ktoré by bez programu nezbadali. Bol dobrý. Vyhýbal sa všetkým kamerám a pred tými čo to nešlo, neukazoval tvár. Zmizol. A mohli sme ďalej tápať. Zábery neboli pravidelné. Po Sofii sa ukázal v Bukurešti po dvoch týždňoch a v Kyjeve o štyri dni. V Prahe bol o tri dni. Viedeň navštívil ešte v ten deň. V Podgorici sa ukázal až o tri týždne. Krásy Španielska obdivoval o desať dní nato. Ďalšie štyri dni nič. Zatiaľ. Podoprela som si rukou bradu. Videá som púšťala niekoľkokrát. Nič dôležité som tam však nevidela. Nebolo tam žiadne pojítko, ktoré by ukazovalo na jeho ďalšie zjavenie.