Second chance

/9/

,,Prečo nám dávate zbrane?"

,,Lebo idete s nami." Jankowski na mňa ani nepozrel. Všetku svoju pozornosť venoval svojej zbrani.

,,A to už prečo?" Zarazene som sa k nemu otočila celým telom.

,,Kvôli bezpečnosti. "

,,A podľa vás budeme v bezpečí, keď pôjdeme s vami?!" Zamiešal sa do to Tyler.

,,Iste, budete mať zbrane." Jeho pohŕdavý tón nám zľahka naznačoval jeho nezáujem o ďalšiu komunikáciu s nami. Videla som ako niektorý zaťali zuby. Očividne som nebola jediná, ktorá ho nemala v obľube.

,,Pane, všetko je pripravené. Podľa našich zdrojov ho našli a obkľúčili v starých nemocničných priestoroch. čakajú na vaše pokyny."

,,Dobrá práca, Henry. Povedz im nech na nás čakajú. A ak by sa pokúšal utiecť, môžu ho zraniť, ale nie zabiť! Chcem ho živého!"

,,Rozkaz pane." Vojak sa otočil na päte a vypochodoval von. Jankowski šiel v jeho tesnom závese. Chlapi v čiernom čo stáli okolo nás počkali kým sa postavíme a nebudeme ich nasledovať. Zbraň, ktorú som dostala som si dala, zaistenú, dozadu za rifle. Nepozdávalo sa mi, že máme zbrane. Mali sme byť len počítačové krysy, ktoré všetko pozorujú z diaľky a nie sa s nimi trepať za ním. Čo ak sa mu náhodou podarí uniknúť? Ak nás uvidí, bude vedieť, kto ho našiel. Mohol by sa poistiť a všetkých sa jednoducho zbaviť. Nepáčilo sa mi to a mala som strach. Nastúpili sme do bielej dodávky, ktorá nás dopravila na miesto. S ostatnými detskami sme si celou cestou vymieňali znepokojené pohľady. Ani jeden z nás nemal odvahu prehovoriť. Úprimne povedané, možno máme silné reči o veciach, ktoré by sme spravili keby sme... ale sú to len reči. Väčšina z nás nevystrčila nos spoza monitorov z bezpečia domova. Ani sme nemuseli. Naša inteligencia nám umožňuje pracovať z pohodlia domova, zarábať obrovské prachy a všetko len cez comp. Teraz sa to ukázalo. Všímali sme si pobavené pohľady veľkých chlapcov a snažili sa vstrebať ich rady, poprípade ignorovať urážky.

Keď auto zastavilo a my sme vystúpili, naskytol sa nám pohľad na divadlo okolo. Chlapi stáli okolo budovy v bezpečnej vzdialenosti a mierili na ňu AR- 16-stkami. Niečo si medzi sebou hovorili, našťastie im nebolo rozumieť. Tí čo boli s nami v aute nás postrčili dopredu. Viedli nás k tomu arogantnému chlapovi, ktorý opäť rozdával rozkazy.

,,Pane je zranený. Pokúšal sa o útek, ale jeden vojak ho postrelil do ramena."

,,Dobre, rozdelíme sa do trojčlenných skupín. Každá skupina, ktorá pôjde dnu si vezme zo sebou jedného našich hostí." Pokračoval by aj ďalej keby ho Jas nepreruší.

,,Ako prosím? Zbláznil ste sa?! To, že sme tu by sme ešte prehryzli, ale poslať náš dnu? Je to šialené a nezodpovedné a hlúpe. Veď nemáme výcvik, nevieme nič. To že ste nám ukázali ako odistiť zbraň a vstreliť nestačí! Sme hackeri, nie vojaci."

,,Musíme s ním súhlasiť, pane. Je to nebezpečné. Ohrozujú celý tím." Niekto Jasa podporil. Ostatný súhlasne prikývli.

Jankowski zaťal zuby. Asi nemá rád, keď sa mu odporuje.

,,Povedal som, že tam pôjdu! Bol to rozkaz! Nechcem počuť už žiadne námietky!" Výhražne zvýšil hlas. Teraz cúvol aj Jas. Nezostávalo nám nič iné len poslúchnuť. Rozdelili nás do skupiniek, dali nám nepriestrelné vesty, stručné pokyny a vyrazili sme. Mala som sa držať tesne za nimi. Keby niečo/niekoho  zbadám okamžite ich mám upozorniť, zbraň mám mať sklonenú dolu a nestrieľať pokiaľ mi nepôjde nevýslovne o život. V žalúdku ma ťažili kamene a srdce som mala v krku. Nebolo normálne, že som počula jeho tlkot.  Pomaly som postupovala za nimi hlbšie do budovy. Obzerala som sa po každom tmavšom mieste, po každom rohu. Dávala som si pozor aby som nezaostávala. Tento  tím mal na starosť posledné tri podlažia vo východnom krídle. Vojaci vbehli do každej miestnosti a pozorne ju preskúmali. Na treťom nebol. Dobrá správa, môžme ísť na ďalšie. Štvrté podlažie boli tri rôzne vedľa seba s rôznymi miestnosťami. Ostali sme stáť. Prečo stojíme? Niečo si ukázali a potom sa obrátili ku mne.