Second chance

/14/

Zobudiť sa po desivej nočnej more je dosť nepríjemný pocit. Človek sa nadmerne potí, kolená i ruky sa nekontrolovateľne trasú. Myšlienky nie sú schopné sa spájať do súvislého premýšľania. Sú spomalené, nezmyselné ... Často sa vám v hlave opakujú niektoré chvíľe ako zle nakrútený film. Útržky spomienok, nepríjemných spomienok, ktoré sa vám sťa tiene plazia do všetkých zákutí mysle. Ako lepkavá hustá hmla šíriaca sa pospolu so strachom zatemňujúc zdravý úsudok i rozum. Panický stav je devastujúci. Veľmi príjemné, pokiaľ ležíte niekde v cudzom neznámom štáte, v noci, v manželskej posteli s celosvetovo hľadaným vrahom, ktorý aj keď stále leží, pozorne sleduje každý váš pohyb. Mlčal.  

Moje telo sa nekontrolovateľne triaslo. Potili sa mi dlane a v tom, i cez citeľne chladný vzduch , čo prechádzal poza zle utesnené okná, moje ľahké šortky a tielko, mi bolo príšerne horúco. Vďačila som tme noci. Nezniesla by som, ak by mi teraz videl do tváre napuchnutej od sĺz a únavy z posledných dní  a snu, ktorý sa mi zdá častejšie akoby mi bolo milé.

Zašuchotala prikrývka. Stuhla som. Posteľný rám zavŕzgal. Vstal? Neotáčala som sa jeho smerom. Skláňala som hlavu, tvár mi zakrývali dlhé tmavé vlasy. Nadobudla som ale pocit, že ma dokáže dokonalo vidieť aj cez ne. Nevstal. Ostal sedieť na posteli opretý o drevené čelo. Zanovito sme obaja mlčali. Ticho sa mi páčilo. Dovoľovalo mi byť len tak. Nereagovať. Sústredila som sa na dýchanie. Bolo načase dostať svoje telo pod kontrolu. 

,,Prepáč, ak som ťa zobudila." Povedala som po  hodnej chvíli.  Uvedomenie si dôsledky svojho správania je občas náročné. Najradšej  by som mu vyčítala, že na mňa hladí, mlčí a možno aj to, že vôbec existuje a kúpeme sa v týchto sračkách. Ale v skutočnosti by to bolo pekne hlúpe. Zachránil mi život, dával na mňa pozor a doprial mi priestor na upokojenie. 

,,Nezobudila, nespal som." 

,,Prečo? Musíš byť unavený." 

,,Zaspať je niekedy zložitejšie akoby malo byť." Podal mi krátku odpoveď ticho. A čuduj sa svet rozumela som. Mračila som sa na tmu, ktorá sa mi prestávala páčiť. 

,,Možno je spánok príliš jednoduchý. Zavrieť oči, poddať sa únave. Jediné čo sa na tom zdá byť zložité je vypnúť myseľ...a svedomie." Poopravil svoju pôvodnú odpoveď. Neprotirečila som, mal pravdu. 

,,O čom sa ti zdalo?" Spýtal sa opatrne. Prekvapená, že vôbec načal túto tému som sa k nemu otočila. Až teraz som si uvedomila, že ma skutočne videl.  Mesiac presvital cez nezastreté okná až ku posteli, osvecoval jeho i moju tvár. Prehltla som.

,,O mojej smrti."  Nepohol ani brvou. Zdalo sa mi akoby mu pohľad zľadovel, ak to uňho bolo ešte viac možné. Nemienila som mu povedať viac a on sa nepýtal, čo som uvítala vďačne. Myklo mi kútikom pier nahor.

,,Zdržíme sa tu ešte jeden deň. V Saratove, kam mierime, žije jeden muž, ktorý má informáciu dôležitú pre nás oboch. Ak ho nájdeme, živého, prinútime ho aby nám ju povedal."

,,Pre nás? O čo tu ide?" Šok, že sám začal hovoriť o svojich plánoch ma doslova prevalcoval ako parný valec. 

,,Anna, už sa nikdy nevrátiš domov." Ozrejmil opatrne. ,,Chápeš to?"

,,Chápem." Ticho som odvetila. Ostro ma bodlo pri srdci. Tento fakt som si uvedomila už dávnejšie. Aj keď možno jedna moja maličká  časť dúfala...

,,Existuje jedno miesto. Mesto.  Je ukryté a zistiť o ňom informácie je veľmi náročné. Vybudovali ho pre ľudí, ktorý sa potrebujú ukryť." Stíchol.

,,Ukryť pred Hydrou?"

Prikývol. 

,,Nemám takmer žiadne informácie. Neviem, kde sa mesto nachádza ani len či je to skutočne pravda. Počul som len zvesti, reči. Dúfam, že ten chlap nám povie viac." 

,,Kto to je?" Prisunula som sa o kúsok bližšie. 

,,Vladimir Kurusov. Jedna z deviatich hláv Hydry." Skepticky nakrčil obočie. Dokonale vystihol moje pocity. 

,,Ako vieš..."

,,Neviem." Nepotreboval počuť celú moju otázku. Dobre vedel na čo narážam. 

,,Povedal si, tu ostávame ešte jeden deň." Počkala som kým prikývne.
,,To znamená, že môžem využiť čas pre seba? Pretože skutočne potrebujem oprať všetky veci, nabiť notebook, zjesť teplé jedlo, poriadne sa vyspať a...." vydýchla som, lebo som nevedela popísať čo všetko mi ten jeden deň dáva. Vlastne, nám dáva. Srdečne som sa usmiala. I on sa usmial. A ten úsmev mu ubral tak dvadsať rokov.

Takže, áno viem prečo som sa zobudila ráno v jeho náručí. A bolo mi po dlhom čase naozaj dobre.