Nedotknuteľní

×3×

„Veľmi vtipné." Zatiahla som, keď ma Lisa tretíkrát porazila v kartách. Nepoviem nič, keby že si nevšimnem Tobiasa ako mi do nich nakukuje a potom šepká čísla Lise.
Ale nechala som to tak.

Však oni na to doplatia.

Nachádzali sme sa v novootvorenom bare. Zatiaľ mu dávam osem bodov z desiatich.
Odpudili ma extravagantne maľby na stenách.

„Juchuu!" Zvýskla Lisa a pobozkala Tobiasa.
Z nevinného bozku sa nakoniec stál vášnivý a ja som otrávene vzdychla.
Hocikedy (vždy) sa nechali uniesť.
Rýchlo som dopila svoj koktejl a položila na stôl peniaze.

„Idem, Lis... Stretneme sa na izbe."
Súhlasne zamrmlala a nechala sa unášať prúdom vášne.

Vybehla som z tade akoby mi horelo pod nohami a natiahla si na hlavu kapucňu.
Rozpršalo sa.

Toto by mi Aiden neurobila... Alebo?
Joshua ju lákal na zlé chodníčky.

S jemným úsmevom na perách som vykročila po poloprázdnej ceste.

Chýbajú mi veľmi... Ale tento život mi vyhovuje.
Tu nie som výnimočná len pre pár hokusov pokusov s rastlinkami.
Tu ma ľudia majú radi za to aká som.

Na krku som pocítila náhrdelník.
Brala som ho skôr ako okovy.
Väznili ma v nebezpečnom svete plnom monštier.

Nemyslím teba, Terram. Doplnila som v duchu.

Dračica so mnou vôbec nekomunikovala.
Ako veľmi som chcela, nedalo sa.

Počuje ona mňa?

Oblohu preťal blesk a vytvoril na ceste strašidelné tiene.
So stisnutými perami som pridala do kroku.

Samantha sa nebojí búrok.
Je o dva roky staršia... Nebojí sa.

Ďalší blesk a ďalší srdcový infarkt.

Aká je pravdepodobnosť, že ma jeden zasiahne?
Koho mám z toho viniť?
Connora alebo Josha?
Oboch.

Zrazu mojim telom prebehol taký kŕč, že sa mi podlomili nohy. Po chvíli bolesť poľavila a ja som to ešte dosť dlho rozdýchavala. Kolená som mala od chodníka úplne mokré. Bolo to akoby sa mi ten kŕč zavŕtal priamo do chrbtice.

Opatrne som sa postavila a pomaly išla ďalej.
Bundu som mala už úplne premočenú.

Dostala som sa na hlavnú cestu.
Bolo neskoro čiže tu nepremávalo moc áut.
"Jediné" čo mi na meste vadilo bol smog.
Chýbala mi vôňa lesa, jari a rozkvitnutých kvietkov.

Zo zamyslenia ma vytrhol zvuk auta.
Bolo by to normálne, keby že ho nepočujem hneď vedľa mňa.
Vyľakane som otočila hlavu doprava.

Čierne auto, tmavé skla.

Skôr než som sa stihla rozbehnuť preč alebo zakričať o pomoc sa otvorili zadné dvere. Niekto mi priložil k ústam zapachajúcu vreckovku.
Svet sa mi zatočil pred očami a ja som úplne ochabla v cudzom náručí.

Bola som spútaná. Tenké zdrapy látky sa mi zarezávali do kože na zápästi. Rezavá bolesť mi zabraňovala sa akokoľvek hýbať.
Chcela som sa prevaliť na druhú stranu, ale zistila som, že som v príliš malom priestore.
Podľa jemného natrasania som usúdila, že sa veziem autom.

Kufor, Sam! Si v kufri!

Toto by mal byť stav kedy by som sa mala za pomoci schopnosti vyslobodiť.
Ale povedzme si to na rovinu... Dva roky ničnerobenia sa na vás odzrkadlia.
Som prakticky úplne na začiatku.
Auto mierne nadskočilo a tak som si udrela hlavu o podlahu.
Z tohto stiesneného priestoru mi bolo zle.
Bolo otázkou času, kedy sa povraciam.