Nedotknuteľní

×17×

Bolo 21:35.
S Connorom sme kľačali na smetných košoch pred mohutnou univerzitnou stavbou a čakali, kedy nás tu niekto prichytí alebo kedy sa objavia Aid s Joshom.
Aj keď mi v žilách prúdili hektalitre adrenalínu, sadal na mňa spánok.
Vyčerpane som sa oprela čelom o studenú bránku, ktorá mala asi dva metre a vzdychla si.

„Koľko ešte, Connor?"
„Ešte desať minút." Odpovedal mi a rozhliadol sa po okolí.
„To isté si vravel pred polhodinou."
„Maj trošku strpenia, Sam. O dvadsať minút by tu mali byť."

Hnusne som po ňom zazrela a snažila sa udržať pri vedomí. Oči ma od toľkých sĺz, čo som preplakala za pána Watsona, štípali ale zakázala som si ich zatvoriť na dlhšie ako päť sekúnd.

Ukazovákom som nevedomky prechádzala po tmavej bránke a sledovala klíčky, ako sa okolo nej obtáčajú a lačne naťahuju svoje korene dolu k zemi.

Chcú žiť.
Tak ako ja.

Vybrala som si jednu stonku, položila na ňu ruku a vložila do nej moju silu. Pod tým náporom sa začala stonka vyvíjať. Prirastli lístky, fialový púčik sa roztvoril a von vykukli krásne žlté tyčinky a zamatové tmavofialové okvetie.

„Ide ti to lepšie." Pochválil ma Connor, čo ma dosť vystrašilo. Nevedela som, že ma sleduje.
Ostala som v pomykove.

„Asi áno." Odpovedala som podozrievavo a zaškúlila na neho.

„Prečo ten pohľad?" Zasmial sa.

„Lebo si... Nepredvídateľný a myslím, že ma dosť často sleduješ."

„Áno?" Opäť sa zachechtal a mňa tým len provokoval. Connor sa s tajomným úsmevom otočil späť na Oxford.

„Áno." Zopakovala som a snažila sa ho prevteliť do mojej kože.
Očami som mu blúdila po tvári a snažila sa z každého jeho pohybu vyčítať nejaké tajomstvo.

Myslela som si, že je moja snaha marná a chcela s tým prestať. Najprv sa mi to zdalo celkom nevinné ale čím dlhšie som ho sledovala tým viac sa mi to páčilo.

Alebo on?

Dokonca som sa pristihla pri tom ako premýšľam, či Connor pobozkal za tie dva roky aj nejaké iné dievča.

Rázne a karhavo som nad sebou v duchu pokrútila hlavou.

Aj keby... Nič ťa do toho nie je.

Z premýšľania ma vytrhol Connorov nervózny smiech.

„Čo to robíš?"

„To, čo ty pred chvíľou." Uškrnula som sa a tešila sa, že mi môj zámer vyšiel.

„A ako dlho ma chceš sledovať?" Otočil sa ku mne.

Až kým naposledy nevydýchnem.

„Dokým ti to nezačne liezť na nervy." Mykla som plecami a posunula sa dozadu aby som aspoň trochu prekrvila strpnuté nohy.

Nemala som to robiť.

Kôš sa pod mojou váhou prevážil a padal dole.
Cestou na zem moja ruka niečo zachytila a o asi päť stotín po mojom náraze na zem to dopadlo na mňa. Následne sa ozval hluk akoby sa niečo zatvorilo a nastala tma.

„Dopekla." Zamrmlala som a vystrela pred seba ruky. V tej tme som nič nevidela a bola som dosť rozrušená.
V momente narazili na niečije líca.

„Sam? Si v poriadku?" Zašepkal Connor. Jeho horúci dych ma pošteklil na perách.
Prebehla mnou príjemná triaška.

„Áno... Kde sme spadli?"

„Pravdepodobne do kontajnera, čo stál za košmi."

Spustila som ruky a začala sa potichu rehotať.

„M-myslíš, že ten hluk niekoho privolal?" Nechcela som sa smiať ale nemohla som prestať.

Connor sa zrejme nakazil.

Cítila som, že pokrútil hlavou.
„Cítiš ten smrad?"

„Už hej." V momente som sa prestala rehotať a zadržala dych.
Zápach bol dosť silný a sladký.

Rozhodila som rukami.
Navôkol vyrastli samé rastlinky. Connor zrýchlil prúdenie vzduchu a o chvíľu sme dýchali čerstvý vzduch.
Sem tam som zacítila aj smeti ale už neboli tak intenzívne ako predtým.

Neviem prečo sme to urobili. Asi sa nám obom nechcelo z tadeto odísť. Nie pre miesto, ale pre... Našu polohu?

„Ty si génius, Sam." Zašepkal Connor a ja som najprv nechápala, čo tým myslí.
„Skombinovali sme naše živly." Povedal po dlhšej odmlke.

Usmiala som sa.
„Máš pravdu."

Prebehla mnou túžba dotknuť sa ho.
Nemohla som ju nijako ignorovať.

Neisto som vystrela končeky prstov a dotkla sa jeho sánky. Počula som ako zadržal dych.

„Nerada to hovorím, ale ďakujem." Zašepkala som.
Moje oči si začali zvykať na tmu a tak som pred sebou videla dvojo nespútaných modrosivých oči, ktoré sa zdali byť v tejto tme čierne.
Nedala som sa oklamať mojim zrakom.

„Za čo, Sam?"

„Za všetko." Zašepkala som.

Za to, že si to posledné dni so mnou vydržal.
Staral sa o mňa.
Zabával ma.
Rozveseľoval.
Povzbudzoval.
Učil.
Štval.
P

odpichoval.
Hral si sa na všetke povolania.

... A všetko mi vysvetlil.

Chcela som ho pobozkať na líce avšak som sa trafila na jeho kútik.
Connor sa šuchol nosom o ten môj. Cítila som jeho približujúci dych a chcela som... Veľmi som chcela aby sa nič nepokazilo.

Avšak tesne predtým ako naše pery do seba zapadli sa naše teritórium prevrhlo a my sme sa skotúľali von z kontajnera.

Mesačný svit mi udrel do oči a nachvíľu ma oslepil.
Všade vôkol nás boli rozsypané odpadky.
Hľadala som vinníka, ktorý nás vyrušil a všimla si vysmiatú Aiden a ako vždy ľahostajného Josha stáť obďaleč.

Avšak oni nás neprevrhli.
Oproti nám stála vysoká hnedovláska s čokoladovými očami, ružovymi perami a nečitateľným výrazom v tvári.
Vekovo bola približne ako ja. Nemusela som sa jej pýtať na meno. Predstavila sa totižto sama.

„Som Makayla. Tá, čo pomôže nastoliť mier."

Daj si pozor na všetko, čo máš rada. Započula som prehovoriť v mojej hlave Terram a vtedy skoro zinfarktovala.

Nie pre jej slová, ale preto, že som ju konečne počula. Bolo to zvláštne.

Tuututu...
Na scénu prichádza nová postava! Kladná či záporná? Hmm... to sa ešte uvidí :D