Nedotknuteľní

×24×

Zobudila som sa na to, ako mi niekto obchytkáva studenými rukami chodidla. Reflexívne som ich stiahla pod prikrývku. 

„Samantha?" Spýtala sa akoby váhavo Makayla.

„Kde je Connor?" Povedala som čo mi prvé prišlo na rozum a pokarhala sa.

Pred Makaylou ho nespomínaj!

„Je v poriadku." Povedala dosť naštvane a ja som si vydýchla.

 V poriadku znamená nažive, nie?

  „Vypadá to tak, že nohy ti fungujú normálne." Postavila sa a skôr než som sa jej stihla opýtať, či jej nepreskočilo, odišla.

O pár sekúnd sa v dverách zjavila Aiden a pribehla ku mne rýchlejšie než raketa. Z končekov jej vlasov sa slušne dymilo. 

„Sam! Čo si tam vystrájala?" 

Zamračila som sa.  „Nič... To samo." 

 Pretočila očami a oznámila mi, že zajtra sa sťahujeme niekde ďaleko od prírody. Nechcú riskovať, že sa raz vykradnem z domu a navždy sa rozpustím v pôde.

Nechcela som sa rozpustiť. Len na chvíľku splynúť a pochopiť, čo odo mňa príroda chce. 

„Pred pár hodinami vybuchol supervulkán v národnom parku Yellowstone. Následne sa vytvoril kráter s priemerom asi 30 kilometrov, ničivé zemetrasenia zasiahli celé územie USA a sopečný popol  zatienil slnko. Priemerná teplota stále klesá a na severnej pologuli nastáva doba ľadová. Už to zašlo priďaleko, Sam. Musíme toho kazisveta zastaviť skôr než všetko zničí." 

Ďalšia katastrofa, ďalší krč. Prebehlo mi mysľou.

Aiden si musela všimnúť moje znepokojenie lebo sa na mňa spýtavo pozrela.

„Je ti dobre? V poslednom čase vyzeráš...inak."  

Krivo som sa usmiala. „To prejde." 

Asi dve hodiny po Aiden mi na dvere zaklopal Connor. Opatrne ich otvoril a nakukol dnu. S jemným úsmevom som ho pozvala dnu. Na tvári sa mu ťahal krvavý škrabanec. Posadila som sa a namiesto pozdravu ho začala hneď spovedať.

„Čo sa ti stalo?" Postavila som sa a vybrala sa k nemu. Podľa jeho oči som zistila, že by ma teraz najradšej zatlačil späť, ale neurobil to.  

„Chytil ma ten medveď." Zasmial sa ale stíchol, keď si všimol môj výraz. „Nič vážne sa nestalo, Sam. Škrabanec zmizne." Povzbudivo sa na mňa usmial. Zdal sa mi byť nejako smutný. Ukazovákom som sa chytila začiatku rany. Mykol sa, no neuhol. Prstom som mu po nej prešla a snažila sa spomenúť na všetko čo som sa dočítala ešte v Stredisku. O chvíľu nakoniec jazva vybledla a takmer zmizla. Connor sa dotkol líca a otvoril doširoka oči. 

„Ako si to urobila?" 

„Pán Watson mi nedával nadarmo čítať knihy o liečení. Síce som nechápala na čo sa mi zídu, ale poslúchla som ho... A teraz...  Zdal si sa mi ako dobrý pokusný králik." Zavtipkovala som aj keď ma to samu prekvapovalo.

„Myslíš, že dokážeš viac?"

Pokrútila som hlavou. „Nie... Nezvládnem žiadne smrteľné zranenia... A zlomeniny..no...tie sú otázne ale necítim sa na to." 

„Je ti už lepšie?" Spýtal sa ma opatrne Connor. Nečakala som, že sa naladí na túto tému.

„Ehm... Určite. Mám však podozrenie, že..." Umieram spolu s prírodou.

„Že?" Domáhal sa odpovede, keď som stíchla.

„Nechaj to tak... Je to debilina." Zamrmlala som.„Prečo si z toho lesa neuletel?"

Connor sa pousmial a zabodol svoje oči do mojich.

„Lebo každého raz ochromí strach."

Následujúce ráno sme leteli do Tokya. Do jediného mesta, ktoré ešte nepoznačila žiadna katastrofa. Bolo mojou povinnosťou povedať im o tých kŕčoch. Myslela som si, že Makayla niečo tuší lebo celý čas po mne pokukovala a jej oči akoby kričali Povedz to! No nemala som odvahu. Stačilo mi, keď ma ľutovali za Talea. Nepotrebovala som dupľu. Avšak problém bol aj v tom, že som sa na nich trochu hnevala. To dobrodružstvo s Connorom naplánovala Makayla. V sne sa jej vraj prihovorili naši strážcovia a kázali jej, nech ma držia ďalej od prírody. Najprv si to však musela overiť a keď zistila, že skoro prišla o flek Zástupca Strážcov, zaumienila si, že hneď na ďalší deň vyrazíme preč. Musela som uznať, že sa dievča prekonalo. Connor ma síce ubezpečoval, že mal naozaj v pláne ísť so mnou niekde, a nie sa vysmievať smrti do tváre. Neverila som mu.

Mali sme letieť dva dni aj s prestupom. Nevadilo mi to. 

Sadla som si od nich čo najďalej, dala do uši sluchátka a zapozerala sa von oknom. 
Ružovkasté mraky ma ponorili do hlbokých úvah.

Čo bude ďalej?
Zničí ten neznámy Zem skôr ako vôbec zistíme, kto to je?
Prečo to robí?
Chápala som, že démoni chceli zničiť Zem, ale že by to chcel aj niekto... Normálny?

Zvyšok letu, celé dva dni, som prespala.
Našťastie sa mi nič nesnívalo a tak som mohla nerušene oddychovať.

A možno sa aj pripravovať na môj monológ.

„Vitajte v našom novom domove." Vyhlásila znechutené Makayla a očami prebehla po bielom interiéri.
Všetko tu malo svoje miesto.
Až som sa bála si sadnúť na povlečku na gauči bez jediného záhybu.

Za toto vysolila toľko peňazí?
Za izbu bez akejkoľvek dekorácie?
Bez akéhokoľvek kvetu?

Svrbeli ma prsty od toho ako veľmi som chcela niečo vyčarovať.

Nie, Samantha!

Boli tu veľké okná, cez ktoré som videla takmer na celé mesto.

Hahah... Tokyo neuvidím z tejto výšky celé nikdy.

Okolo môjho pleca sa prešuchla Aiden a tvárila sa rovnako ako ja.

Zhrozene.

Connor sa aspoň snažil zachrániť situácii zahvízdaním ale dočkal sa len odvrknutia od Josha, či to myslí vážne.

Nepáčilo sa tu ani jednému z nás.

Vzdychla som si.

Terram, prosím, vypadnime odtiaľto.

Takže dúfam, že ste pochopili, čo sa Sam stalo... Ak nie tak-> Príroda ju volala aby s ňou splynula. Keď ju Connor prerušil už mala premenené chodidlá na ihličie, ktoré sa jej nasledne sformovalo späť do pôvodnej podoby.

Do konca nám ostáva presne šesť časti. Wau.

Že by bol toto môj prvý SadEnd? Hmmm???