Nedotknuteľní

×16×

Konečne sme v Londýne.

V lietadle by som nevydržala už ani minútu.
Posledné hodiny som vkuse len kŕčovito zvierala svoje lietadlo a modlila sa nech bolesť, čo mi vzniká v bruchu, nie je opäť predzvesťou kŕču.
Nakoniec som to nevydržala a v poslednej chvíli sa odpútala a utekala na záchod.
Oprela som sa o umývadlo a snažila sa to nejako predýchať.
Keď mi bolesť doslova rezala vnútornosti, zahrýzla som si do pery a pevne zatvorila oči.

Otvorila som ich asi o tri minúty a v zrkadle sa stretla s človekom čo nevyzeral ako ja.
Strapaté vlasy som mala prilepené na spotené čelo, oči sklené a do krvi dohrýzene pery.

Opláchla som si tvár a snažila sa upokojiť.

Toto nie je normálne, Samantha.

Ostala som tam dokým mi na dvere nezaklopal Connor.

„Sam?" Započula som jeho hlas a prvýkrát sa bála odpovedať.

Vidí, že niečo nie je v poriadku.

Klopanie bolo čoraz naliehavejšie. Ak som chcela dopriať cestujúcim komfort musela som odísť.

A tak sa aj stalo.

Stlačila som kľučku, bez mihnutia oka obišla Connora a sadla si späť na svoje miesto.
Na nič sa nepýtal, za čo som mu bola vďačná, avšak som vedela, že ma to neminie.

Ostávalo nám čakať na následujúci deň.
Connor nám kúpil za neviem-aké peniaze niečo pod zub.
Nebola som hladná.

To jedlo som do seba napchala nasilu.

„Zase si v lietadle dostala bolesti." Skonštatoval, keď dojedol.
Neodpovedala som mu. Veď odpoveď aj tak vedel.
Cítila som ako sa na mňa pozerá. Išlo mi to celkom na nervy.
„Nechceš o tom hovoriť?" Snažil sa dostať do môjho zorného poľa no ja som sa mu vyhýbala.
Nemala som náladu riešiť veci čo sa týkali mňa.
Nechápala som, čo sa so mnou deje a keď som si predstavila, že sa môžem... Pominuť... Bolo mi zle.

„Sam." Chytil ma za plece a ja som uskočila akoby ma popálil.
„Prosím, nerozprávajme sa o tom."
„Musíme sa o tom porozprávať."
Naštvane som na neho pozrela.

„Nie. Prejde to."
Neviem či som presviedčala jeho alebo seba.

„Prejde Sam? Toto neprejde. Musíme prísť na to, čo sa s tebou deje."

„Nič sa so mnou nedeje, jasné? Všetko ukazuje, že som úplne v poriadku. Tie bolesti môžu byť zapričinené napríklad aj tým, že som v poslednom čase dosť nejedla, áno? Nemusím hneď umierať." Odvrkla som a zaťato sa pozerala pred seba.
Connor ostal ticho. Asi som ho tou poslednou vetou odrovnala.

„Prečo si taká? Chcem ti len pomôcť." Tentokrát bol naštvany on.
„Nepotrebujem pomoc."
„Nie, nepotrebuješ." Odsekol ironicky a následne si kľakol predo mňa. Pevne ma chytil za lakte a prebodol ma nečitateľným pohľadom.
„Nejakú tu dobu som s tebou žil Sam a celý ten čas si bola zdravá. Myslíš si, že tie dva roky vymazali moje spomienky? Neviem prečo ale cítim, že je mojou povinnosťou prísť na to, čo ti je. Tak mi láskavo nebráň."

„Je mi jedno, čo cítiš...Mám taký návrh, áno? Zajtra, keď odbije desiata, sa spojíme s Aid a Joshom, zachránime ľudí zo Strediska, vrátane pána Watsona, ktorý určite lepšie zistí, čo mi je. Dá mi nejaké svoje zázračne mastičky a všetci budeme žiť šťastne."

„Dokelu, Sam! Pán Watson už nežije!" Skríkol a ja som zalapala po dychu.
Zreteľne som počula ako mi spomalene bije srdce.

Pán Watson je mŕtvy?
Moja jediná záchrana?
Moja nádej?

Vytrhla som si ruky z jeho zovretia a zmätene na neho pozrela cez zaslzený pohľad.
„Klameš..." Zašepkala som a upierala na neho vystrašený pohľad.
Smutne sa pousmial a utrel mi slzu, čo sa rinula dolu lícom.
„Pán Watson bol už starý... Ale zanechal nám svoje recepty..."

„Ako zomrel?"

Nezaujímajú ma žiadne recepty!
Dokelu... Connor, Sklapni!

„Prirodzenou bezbolestnou smrťou... V spánku." Dodal, keď vytušil, že môj mozog pracuje pomalšie.

Nedokázala som jasne myslieť.
„A-ako je to dlho?" Na konci sa mi zlomil hlas.

„Asi polroka." Zašepkal a prisadol si späť ku mne.

Rukami som si zakryla tvár a snažila sa nerovzlykať.
Ústa mi pritom skrúcalo do zvláštných uhlov.

„N-necháš ma prosím na chvíľu samu?" Čudovala som sa, že som to dopovedala.
Hlas sa mi neuveriteľne triasol a taktiež aj celé telo.

Pán Watson mi bol ako náhrada za rodičov, ktorých som nikdy nemala.

A teraz je navždy preč...

„Budem neďaleko. Nevyveď žiadnu hlúposť." Povedal ukľudňujúcim hlasom a ja som prikývla len aby už zmizol.

Započula som jeho tiché kroky ako odchádza.
A potom som to v sebe neudržala a poriadne sa rozplakala.
Mala som šťastie, že dneska sa nikto nerozhodol isť na prechádzku do parku.
Keby ma tam zbadali v tomto stave asi by si pomysleli svoje.

Každa slza len potvrdzovala, že pán Watson bol v mojom živote dôležitý.

Prebehla mnou triaška a bolesť niekde hlboko v mojom bruchu hovorila, že sa budem opäť musieť popasovať s ďalšim kŕčom.
Šokovalo ma, že dneska to bude už druhý, ale zvaľovala som to na svoje psychické zdravie.

A tak som na neho čakala a sľúbila si, že pre pána Watsona ho pretrpím v tichu.