Seat belt [RIVERDALE FF]

- 9 -

Jellybean som bol ráno odprevadiť do školy aj napriek tomu, že som bol chorý a tým pádom aj vypísaný zo školy na pár aj tak zanedbateľných dní. Otec šiel do práce (alebo sa tak aspoň tváril pred mamou) a ja som ostal sám doma, ale len respektíve, keďže poschodie podo mnou už mama pripravovala obed pre nás dvoch.

Neznášal som byť chorý a ešte viac som neznášal ostávať doma. Iste, neznášal som byť v škole a ocitať sa tak v príliš veľkej spoločnosti, ale takto som sa doma nudil, pretože ani na písanie som nemal ktovieakú náladu a energiu už vôbec nie.

Situácia v našej rodine sa čo? Jednoznačne zhoršovala... Už som fakt nevládal žiť pod jednou strechou s mojimi rodičmi, ktorí akosi stále mali pocit, že ich s Bells vôbec nepočujeme, keď sa po nociach hádajú a narúšajú tak najmä susedom nočný pokoj. Nevládal som žiť sám so sebou, so všetkou tou ťažobou, ktorá ma stále len utláčala a utláčala a ja som už nevedel, či mám žiť alebo sa radšej skúsiť obesiť za šnúrku z mojich už aj tak sa rozpadajúcich tenisiek.

Nevedel som ako ani prečo, ale rozhodol som sa zbehnúť dole a aspoň sa pokúsiť nadviazať ako-taký rozhovor s mamou. S tou som nehovoril už dlhé týždne takto vo dvojici a ak sa naša rodina dala ešte nejako zachrániť, tak jedine touto cestou. Žiadnej inej už niet.

„Treba si s niečím pomôcť?" opýtaj som sa jej, pričom som ju pozoroval pri tom, ako krájala zeleninu do šalátu.

„V podstate áno," povedala a ja som zbystril zrak i sluch. Bol som jednoducho zvedavý, s čím chcela pomôcť, čoho sa tá pomoc mala týkať. „Chcela by som ti porozumieť, Jug, priblížiť sa ti. Tak rýchlo rastieš. Už je z teba tínedžer a ja ani neviem, kedy si tak stihol vyrásť a dospieť," zatiaľ čo rozprávala, prestala krájať zeleninu a sústredila sa len nato, aby sa mi čo najhlbším pohľadom dívala do očí. Ten pohľad bol hrozne nepríjemný, ale neuhol som.

„Cením si tvoj záujem, ale ja ti ani nemám čo veľmi povedať," mykol som plecami a mama sa na mňa zadívala ešte prenikavejším pohľadom a ja som to už nezvládol. Sklonil som hlavu a radšej pozeral ako taký debil do zeme, než na ženu, ktorá ma porodila a ktorá sa ma aspoň snažila vychovať. Neviem, či jej to zrovna vyšlo podľa jej predstáv, ale čo už. Nie každý rodič je dokonalý a tým pádom ani všetky decká nie sú dokonalé. Ja som debil, tam to končí.

„Jug, veď určite máš dajakých priateľov, možno aj priateľku," hovorila mi a ja som sa prinútil opäť na ňu pozrieť. Tentokrát však akýmsi nechápavým pohľadom, pretože som fakt nerozumel, načo vyťahovala takéto sprosté témy.

A ešte viac som nerozumel tomu, prečo sa mi v mysli vybavila Bettina tvár.

Zahodil som myšlienky na najlepšiu priateľku môjho najlepšieho priateľa, ktorá toho môjho najlepšieho kamaráta rozhodne brala za aj niečo viac než len to. Chcela ho, každý to videl a ja som tiež nebol slepý. Nemohol by som ju chcieť, protivila sa mi tá predstava, že by sa tak malo diať.

„Nie, mama, naozaj nemám žiadnu priateľku," povedal som jej na rovinu a v tú chvíľu ma vôbec nezaujímalo, akým tónom hlasu hovorím a či je ten tón dostatočne primeraný alebo som už prekročil nejakú pomyselnú hranicu slušného správania sa k matke. „A mám asi jedného kamaráta, ďakujem moc za záujem."

Okej, vtedy som už asi fakt znel odporne, ale nemohol som si pomôcť. Nenávidel som, keď ma rodičia statočne a najmä dlho ignorovali a odrazu sa prebudili do nového dňa s myšlienkou fajn, teraz budem dobrým rodičom a konečne sa začnem zaujímať o život môjho dieťaťa. Fakt som to nemohol vystáť a preto som sa rozhodol, že prehodím s mamou posledných pár slov a následne sa odoberiem do izby za počítač. Nutne som sa potreboval vypísať.

„Jednoducho ty asi nerozumieš tomu, že som iný. A tým iný myslím divný. Nie každý ma považuje za normálneho. Vlastne nik ma nepovažuje za normálneho. Možno ani Archie nie, ale z nejakého mne ešte stále nejasného dôvodu sa so mnou baví a je mojím najlepším kamarátom," trochu som sa rozrozprával, čo fakt nebolo pri mne obvyklé, ale ona mi aspoň neskákala do reči a skutočne ma počúvala.

„Ty nie si divný, Jug," hovorila mi a chcela ma pohladiť po tvári, ale ja som sa odtiahol. Už som k mojej mame necítil tú materinskú lásku. Už viac nie. Spolu s otcom pochovali všetky nádeje, ktoré táto rodina mala, a ja som si to ako tupec uvedomil až teraz.

Až teraz som si uvedomil, že táto rodina už nemá žiadnu perspektívu, žiadnu nádej, nič. Všetko sa stratilo v momente, ako otec našiel v dúšku alkoholu čosi viac ako len prístroj na menšie zabudnutie.

Kiežby som ja mohol zabudnúť na to, že sa volám Jughead Jones a že musím existovať.