Seat belt [RIVERDALE FF]

- 5 -

Popíjajúc milkshake som sedel za stolom v bare Pop's, kde ešte stále pracoval ten spomalený čašník, ktorého by som najradšej týmto nápojom oblial. Len by nesmel byť taký dobrý...

Pred sebou na stole som mal položený notebook a v ňom som mal otvorený textový dokument, kde som si písal svoje vlastné veci, ktoré ma raz za čas napadli. Nechcel som ich nikde zverejňovať, radšej som si ich nechával pre seba. Príliš som sa bál kritiky.

Z mojich pesimistických myšlienok na vytrhol náhly spoločník, ktorý sa z ničoho nič usadil oproti mne a na stôl si položil tiež milkshake, no jahodový. Ja som bol skôr čokoládový typ.

„Ahoj, Juggy," pozdravila ma tým jej milým hlasom, ktorý som si pamätal odjakživa. Neviem, či to bolo jej blond vlasmi, ale vždy mi pripadala ako také slnko, ktoré svieti v každej jednej miestnosti, kam príde.

„Čauko, Betty, čo ty tu?" opýtal som sa jej mierne zvedavým tónom hlasu a následne som zaklapol obrazovku na mojom notebooku, aby sme sa normálne videli.

„Mám sa tu za moment stretnúť s Archiem," povedala mi a ja som sa zmohol len na obyčajné kývnutie hlavou. „S tebou si nepísal? Nevolal ti?"

Pokrútil som hlavou a radšej som si odpil z milkshaku, akoby mala Betty vidieť moju mierne sklamanú tvár.

Naše kamarátstvo s Archiem bolo vždy pevné, ale postupom času akosi chladlo. On sa začal do seba čoraz viac uzatvárať a ja v podstate taktiež. Obaja sme sa začali meniť až priveľmi a nik z nás svoju zmenu nevedel zakomponovať i do nášho spoločného priateľstva.

„Juggy," oslovila ma opatrne a následne ma chytila za ruku, čo u nej bolo nezvyčajné a ja som sa preľakol. Naozaj som nebol zvyknutý na situácie podobného typu. „Mám sa s Archiem porozprávať?"

Pokrútil som hlavou a venoval som jej pevný pohľad, ktorý jasne vyjadroval to, že svoje gesto a nadchádzajúce slová myslím vážne. „Nie, Betty, to rozhodne nie," povedal som jej a ona mi venovala jeden z tých ľútostivých pohľadov, pri ktorom si človek jasne povie, že vo svojom živote nejakým spôsobom zlyhal, keď musí byť druhými ľutovaný. „Ja sa s ním porozprávam sám, ale ešte neviem kedy," prisľúbil som jej a ona kývla hlavou na znak súhlasu. „Sám mám toho teraz veľa, takže v podstate sa ani nemám kedy venovať problémom tohto typu."

Sám som neznášal tieto trápne výhovorky, ktoré absolútne nikam neviedli, ale nemal som inú možnosť ako ich použiť.

„Aj preto sedíš sám, tu v Pop's a popíjaš milkshake?" trochu do mňa rýpla, ale právom a ja som si to plne uvedomoval.

Neviem, prečo sa vôbec o mňa zaujímala. Nikdy sme sa ktovieako veľmi nekamarátili. Len ja som bol Archieho naj kamoš a ona zase jeho najlepšou priateľkou, aj keď pomaly aj slepý videl, že minimálne ona k nemu cíti čosi viac než len to krásne najlepšie kamarátstvo, ktoré údajne nikdy nemalo dospieť to nedobrého konca. Jedinými ľuďmi, ktorí si to nechceli priznať, boli práve oni dvaja. Ja som rozhodne nemienil Archienu niečo dohovárať, nato už mal svoj vlastný rozum a navyše aj skrz tú našu súčasnú situáciu som sa na to radšej rovno vybodol a hľadel som si svoje. Najskôr mi bolo treba vyriešiť rodinnú situáciu a potom prípadne nejaké potenciálne kamarátove vzťahy s dievčaťom, ktorému roky nahováral, že sú najlepšími kamarátmi.

„Juggy, ja viem, že my dvaja sme sa nikdy nejak špeciálne nebavili, ale jedného dňa budeš spomínať na to, čo ti teraz poviem: Nikdy nie si sám. Vždy máš tých najbližších tu, v srdci," ukázala mi priamo na hruď, na miesto, kde v hĺbke neho sa skrýval ten najdôležitejší orgán pre človeka.

Orgán, ktorý bol v mojom prípadne roztrieštený na márne kúsky.

A vraj rodina je jednou z mála vecí, ktoré človeka zakaždým držia nad vodou... Škoda, že už mne došiel dych a neostávalo mi teda nič iné ako sa len nechať postupom času ponárať čoraz hlbšie a hlbšie.