Seat belt [RIVERDALE FF]

- 19 -

Snažil som sa všetkému prísť na kĺb aj počas cesty do autokina, no vec sa mala tak nejak, že som prišiel absolútne že na nič. Premietal som si v mojej hlave všetky možné scenáre ohľadom toho, čo sa mohlo stať Archiemu, no na nič som ani za toho Boha nemohol dôjsť, a to ma neskutočne sralo. Ale že neskutočne. Ja som predsa svojho najlepšieho priateľa potreboval. Nemohol som oňho len tak ľahko prísť. Nie, to neprichádzalo do úvahy...

Cítil som, ako sa na mňa postupne začínajú hromadiť problémy. Najskôr chlastajúci otec, neskôr odchod mamy s Jellybean, teraz Archie a k tomu všetkému som už mal veľkú potrebu proste vypadnúť z domu a už viac s otcom nebývať, aj keď som si bol istý, že mu i tak niekedy v budúcnosti ešte dám šancu na nápravu. Len nie dnes, len nie dnes...

V momente, ako som zaklopal na dvere, zase mnou prešli tie dobré známe obavy. Netrvalo ani desať sekúnd a dvere mi otvoril práve majiteľ autokina, za ktorým som prišiel.

„Ale, Jughead! Poď dnu, chlapče! Ty predsa ani nemusíš zvoniť!" zvolával nadšene. Asi bol rád, že ma vidí a popravde aj ja som bol rád, že vidím jeho. On bol takým mojím optimistickým bodom v živote, o ktorý som sa jednoducho mohol zakaždým, keď som to potreboval, oprieť. „Čo tu vlastne robíš? Veď nastupuješ až od pondelka. Či som si snáď poplietol dátumy, ja hlava deravá?" pýtal sa ma a za normálnych okolností by som sa aj zasmial a pokrútil nad tým stárnucím človekom hlavou, ale u mňa, v mojom živote, niečo také ako normálne okolnosti ani neexistovalo.

„Nie, pane, pamätáte si to dobre," upriamil som ho a on sa následne zasmial, no mne akosi do smiechu ani nebolo.

„Ach, aspoň že tak!" vyhlásil s úľavou. „A prečo si vlastne teda tu, chlapče?"

„Viete... Mám na vás takú otázku. Alebo skôr prosbu, berte to ako chcete..."

„Áno? A čoho sa to jedná?" spýtal sa ma a ja som jasne cítil, ako sa mi potia ruky od toho všetkého pociťovaného stresu.

„Potreboval by som tu prespávať, ak by vám to nevadilo. Ja s otcom... Nemáme práve najlepšie vzťahy, moja mama sa so sestrou odsťahovala k starým rodičom do Toleda a ja v podstate nemám ani strechu nad hlavou, a tak ma len proste napadlo, že..."

„Ale iste! Iste, chlapče!" vyhlásil majiteľ autokina rozhodne a spokojne sa usmial. „Iste, že tu môžeš bývať, len jediný problém je v tom, že ja spím v tejto drobnej obývačke a jedinú voľnú posteľ mám už len v miestnosti, kde sa premietajú filmy. Tak ak ti to nebude vadiť, môž-"

„To bude skvelé, pane, ďakujem vám naozaj veľmi pekne," povedal som nadšene a následne som mu aj patrične poďakoval. Ten starý človek si rozhodne neuvedomoval, ako ma potešil, že mi vlastne zachránil život. Očividne si z toho neuvedomoval vôbec nič, ale to nevadilo. Dôležité bolo, že aspoň na tomto mieste, na mieste, kde sa rysovali všetky šťastné spomienky z môjho detstva, mi šťastena priala a ja som tak mal kde bývať.

Tá malá budova autokina sa naozaj pričinila o záchranu môjho života, teraz to bolo úplne očividné a navyše aj úplne pravdivé.