Seat belt [RIVERDALE FF]

- 14 -

Tohtotýždňová sobota bola nečakane upršaná. Nečakane preto, že naši milí meteorológovia by mali predpovedať počasie možno tak vo sne, a nie v televízii či v rádiách, z ktorých sa informácie dostávajú k mnohým ľuďom. Dnes som nemal na pláne nič špeciálne, čo sa týkalo Archieho alebo mojej podarenej rodinky, a tak som sa rozhodol, že skúsim šťastie, ktoré sa mi najmä v poslednej dobe hodne vyhýbalo a zájdem sa do autokina spýtať na prípadnú brigádu.

Moje peňažné zásoby zarobené zo všemožných sviatkov sa už pomaly míňali a od rodičov som nedostával ktovieaké vreckové, najmä nie preto, že naša rodina nikdy nebola príliš nad vodou a navyše otcova záľuba v alkohole... Prejavovala sa a ten prejav bol jasne citeľný.

Vzhľadom na to, že vodičák som ešte nemal a bicykel v tomto počasí akosi nepripadal do úvahy, musel som ísť pešo. Z chodby som vzal dáždnik a ocitol som sa po vyjdení von zoči-voči silnému lejaku. Jediné moje šťastie bolo, že autokino neležalo až tak ďaleko od nášho domu, možno nejakých päť až desať minút chôdze.

Vykročil som na chodník a vybral som sa doľava, smerom, kde ležalo aj autokino, kam som mieril. Nevedel som, ako majiteľ autokina zareaguje na môj príchod a na žiadosť o ponuku práce, ale musel som to skúsiť. Chcel som to skúsiť. Potreboval som to urobiť.

Nemal som ani poňatia, načo som si ten dáždnik vôbec bral, pretože som mal pocit, že lialo všetkými možnými smermi, len nie tým, aký by môjmu dáždniku vyhovoval. Nohavice som mal spredu aj zozadu kompletne mokré, o topánkach radšej ani nehovorím a mojej tvári sa tiež ujalo pár nedočkavých kvapiek.

Keď som konečne dorazil pred autokino, s ktorým sa viazala väčšina mojich šťastných spomienok, zmocnila sa ma menšia nervozita. Alebo väčšia, neviem presne. Nevedel by som nikomu presne opísať moje vtedajšie pocity. Mal som len pocit, že musím zutekať, aby som prípadne nemusel čeliť jednému z ďalších sklamaní. Už som mal po krk neustáleho smútenia nad tým, koľko prekážok mi život prinášal do mojej cesty a koľko som ich teda musel preliezť. Niektoré boli nízke, druhé vysoké, jedny úzke, druhé široké, ale tak či onak, musel som ich zdolávať jednu po druhej. No časom som sa unavoval viac a viac...

Zobral som aj tú poslednú dávku odvahy a zaklopal som na vchodové dvere drobnej, pomaly už aj schátranej budovy. Veci na seba nenechali dlho čakať a o pár sekúnd mi dvere otvoril starší pán, ktorý sa pri pohľade na mňa ihneď doširoka usmial.

„Jughead!" oslovil ma prekvapene. „Ty si ale vyrástol! Kde sa tu berieš?" spýtal sa ma, pričom každý z nás stále stál na opačnej strane dverí. On zvnútra a ja zvonku. Ak som sa mal priznať, nebolo mi práve najteplejšie. Dážď a zimu som nikdy nemal rád.

„Mám na vás jednu otázku," odvetil som a odrazu ma striaslo. Očividne sa moje prechládnutie čoskoro vráti...

„V poriadku, ale poď ďalej, chlapče, lebo mi tu ešte zmrzneš,"  starček ho pozval dnu a ani na sekundu som nerozmýšľal o tom, že by som jeho ponuku odmietol.

Budova, ktorá stála na ploche autokina bola malá, zvonka aj zvnútra ošarpaná a miestami bola cítiť aj zatuchlina. Tento príbytok majiteľa autokina sa skladal z jednej pracovne, odkiaľ sa vlastne filmy prehrávali, potom z jeho útlej spálne, kúpeľne a drobnej kuchynky zo stolom pred dvoch ľudí. Nebolo to nič moc, ale rozumel som mu, že mu to stačilo.

Starší pán ma ihneď ponúkol čajom, ktorý som ochotne prijal. Spoločne sme si sadli za ten malý jedálny stôl a on sa na mňa vážne pozrel.

„O čom si so mnou chcel hovoriť, Jughead?"

Zhlboka som sa nadýchol. Nevedel som najskôr, ako tie vety sformulovať, či som ho o tú prácu vôbec mal žiadať. Netušil som, ale potreboval som sa tej šance chytiť a spýtať sa ho.

„Viete, ja... Ja ani neviem, ako by som sa vás to mal spýtať," habkal som a ruky sa mi neskutočne potili. Nervozita v mojom vnútri naberala riadny spád, rozmnožovala sa do každej jednej bunky a ja už som nevedel, čo so sebou.

„Jednoducho povedz, čo máš na srdci."

Vedel som, že to už zo seba musím dostať. Vedel som, že to musím sám pre seba urobiť.

„Potreboval by som prácu, pán Wilkins," dostal som zo seba. Myslel som si, že to bude v pohode, keď sa konečne vykoktám, ale rapídne som sa mýlil. Po tomto som sa bál odmietnutia ešte viac.

Ale márne.

„Ale iste, že by si tu mohol pracovať, Jughead," pán Wilkins to povedal s úsmevom na tvári a mne padol taký obrovský kameň zo srdca, že to nemôžem ani dobre opísať slovami. „Som rád, že si za mnou prišiel, Jug, pretože už dávno som potreboval niekoho na pomoc a ty si prišiel ako dar z neba. Pamätám si ťa ako malého chlapca a viem, čo pre teba toto miesto znamená. A môžen ti povedať, že to isté pre mňa znamená tvoja pomoc."