Seat belt [RIVERDALE FF]

- 1 -

Neznášam rozprávku Alica v krajine zázrakov, a ľudia netušia prečo. No ja mám pre nich pripravenú jasnú odpoveď.

K smrti nenávidím padanie do zajačích nôr.

Iste, viem, o smrti by sa nemalo hovoriť len tak, a už vôbec nie v tomto meste, u nás v Riverdale. Protivilo sa mi už len vôbec hovoriť to spojenie u nás, pretože miestami som si neželal nič iné, ako len odtiaľto prosto vypadnúť a už sa sem nikdy nevrátiť. Lenže mal som tu školu, ktorú som mal za povinnosť vyštudovať a istotne by si rodičia želali, aby som šiel aj na výšku. Vraj som pre nich niečo ako génius, ale podľa mňa len mama blázni a tatkov prepitý rozum už radšej ani neberiem do úvahy...

„Forsythe Pendleton Jones III," oslovil ho jedného dňa jeho otec celým menom, zatiaľ čo Jug stál rovno na nohách a otec kľačal priamo pred ním, zatiaľ čo mu uväzoval šnúrky na topánkach. „Takýchto dôležitých dní budeš mať ešte v živote veľa, a ani jeden z nich nemôžeš podceniť a skaziť. Máš pred sebou celé štúdium na strednej, ale zaiste vieš, aké je dôležité ísť aj potom na vysokú," prísne mu rozprával otec a jeho hlasu by sa mohlo báť množstvo ľudí, a nielen detí.

„Oci, ale čo ak-"

„Tentokrát v našej diskusii nie je prístup pre žiadne ale, Jug," oponoval mu otec i naďalej a vôbec si pri svojom rozprávaní neuvedomoval, že by mal dbať najmä na záujmy vlastného syna, a nie na tie svoje.

Pamätám si na ten deň, ako keby sa odohral včera, avšam rozhodol som sa pre vlastné dobro, že tých dvadsaťštyri hodín môjho života nebudem brať viac do úvahy. Forsythe Pendleton Jones II. možno bol podľa rodného listu mojím otcom, ale podľa jeho správania bol všetkým, len nie tým potrebným otcom.

Vlastne sa ani nedivím mame, že zbalila veci sebe aj Jellybean a odišli spoločne od otca. Nečudujem sa ani tomu, že ma tu s ním nechali, veď sám som ich o to požiadal. Jediné, čo a udivuje, je to, že sa mu nerozhodli dať šancu. Ja som to s ním nevzdával. Potreboval som mať nádej na jeho spamätania sa, aj keď som nemal ani najmenšej potuchy o tom, či sa niečo také vôbec môže stať.

Dostalo sa mi mnoho sklamania od muža, ktorý sa nazýval mojím otcom. Raz povedal, že už prestane piť a že začne poctivo robiť, ale svoje slová nikdy naozaj nemyslel vážne a vždy sa tá snaha vykľula ako márna. Kvôli nemu sa mi celá rodina rozvrátila priamo pred očami. Kvôli nemu mama zbalila veci jej a mojej sestre a odišla bývať k prarodičom. Len a len kvôli nemu...

„Pokojne môžeš ostať u nás, Jug, ak chceš," navrhol mu raz najlepší kamarát. Archibald Andrews bol rozhodne jeho najlepším priateľom. Chcel pre neho len to najlepšie a bol ochotný pre to obetovať aj kúsok zo svojho šťastia.

Len ako dlho malo toto priateľstvo vydržať, to už bolo otázne...

„Nerob si starosti, ostanem v autokine," odvetil Jughead rozhodne a nezabudol k tomu všetkému prihodiť i jeden falošný úsmev, aby sa nepovedalo, že nevyzerá šťastne. Na jednej strane bol rád, že mal kde ostať, že má prácu, ktorú ozaj miloval a že sa stala i jeho prechodným či stálym domovom, ale na druhej strane ho po nociach strašili spomienky zo vcelku pekného detstva strávenom práve na mieste, ktoré sa teraz stalo jeho obydlím. „Šéf mi dovolil ostať, takže v pohodičke, posteľ mám vybavenú, celkovo strechu nad hlavou, takže o mňa nemusíš mať starosti," uisťoval ho, ale márne. Archie nežil v inom storočí, vedel, že sa má o svojho najlepšieho kamaráta strachovať a že to robí právom. Najradšej by ho rovno vzal so sebou domov, ale pevne veril, že po čo najkratšom čase Jughead zistí, že tú pomaly nadobro zničenú budovu nemôže nazývať domovom.

Problém však spočíval v tom, že Jughead Jones bol omnoho tvrdohlavejším, akoby sa na prvý pohľad mohlo zdať.