Kým si tu✔

×12×

Jemne som zaklopal a otvoril dvere. Ležala na posteli a usmievala sa. Usmievala sa ale nebol to jej pravý úsmev. 

Zatvorila nejaký čierny zošit a pozrela sa na mňa, v jej pohľade sa niečo zmenilo. Pozerala sa na mňa príliš krátko aby som to vedel posúdiť.

,,Môžem?" spýtal som sa a ona iba jemne prikývla. Premáhala sa aby sa usmiala. 

,,Lucas?" ohlásila ma keď som asi až príliš dlho sledoval jej tvár. ,,Boli by dobré aby si to vedel ale zostávajú mi asi tri alebo štyri mesiace. Lekári nedokážu vysvetliť prečo to je tak agresívne." odmlčala sa a zahľadela sa von oknom. 

,,Nechcem aby si ma videl zomierať, nechcem aby si videl ako slabnem a ako sa mením. Chcem aby si si ma pamätal takú akou som bola." dodala a po líci jej stiekla slza.

,,Ja-a chcem ti niečo povedať." zakoktal som sa.

,,Nie." skoro to až skríkla akoby sa bála toho čo chcem povedať. ,,Prosím choď už." už sa na mňa viac nepozrela, keď to povedala pichlo ma pri srdci.