It's Our Secret...Brother //BTS YoonSeok// ✓

3.

Položil ma na gauč a ešte stále nepúšťal moje telo z jeho hrejivého objatia. Mám poci, že ma to až moc zobralo a tomu naznačovali aj moje malé, nepatrné vzliky, ktoré sa Jimin snažil utlmiť. Škrabkal ma po chrbátiku a neustále mi šepkal milé slová, ktoré mi doznievali v úšku.

,,Hyung prosím neplač. Nič sa predsa nestalo a myslím si že nás ani dobre nevidel. Možno že to nebol ani on." Snažil sa no marne. Viem predsa ako vypadá auto našich rodičov a z časti teda patrilo aj Hobimu keďže ako jediný z nás má vodičák.

,,Bolo to naše auto. A-a díval sa tu stále." Utrel som si slzy do rukáva a pretrel si prstami viečka. Odtiahol som sa od neho a stále uhýbal pohľadom. Nevedel som čo mám teraz robiť.

,,YoonGi...prosím....nemôžem ťa tu vidieť takéhoto. Podľa mňa to dobre nevidel a možno ani vôbec. Možno sa dival úplne niekte inde miláčik." Pohladkal ma po tvári a jemne zaťahal za nafúknuté líčko od plaču.

,,D-dúfam že máš pravdu Jiminnie. Ak to videl tak...tak to možno povedal už aj rodičom a všetkým svojím kamarátom a tým pádom to vie už aj celá škola a teraz keď prídem domov u-určite ma v-vyhodia." Znovu ma natiahlo na plač no on mi to rozhodne nechcel dovoliť. Chytil moju tvár do teplých dlaní a nasmeroval si ju rovno k tej svojej. Hneď v momente ako mi venoval jemný no zato hlboký bozk som sa znovu stratil vo svojich myšlienkach. On ma vždy dokázal upokojiť a to som na ňom miloval. Je to moje slniečko.

,,Láska....môžeš dneska prespať u mňa. Budeme spolu a nemusíš sa vôbec strachovať-..."

,,To nie Jiminnie." Postavil som sa a zobral si batoh zo zeme, ktorý sa voľne opieral o bok gauča. ,,Nemôžem už len kvôli tomu, že by som to tým zhoršil. Hobimu to potom príde nápadne a myslím si, že by som to tým zhoršil. Musím ísť domov a zistiť čo sa teraz deje. Naši sú síce v práci ale...ak ma naozaj videl musím sa s ním o tom porozprávať a to rýchlo kým neurobí nejakú blbosť." Jimin zopakoval môj pohyb a postavil sa z gauča na nohy. Jednu ruku mi obmotal okolo bokov a pritiahol si ma k svojmu telu kde  naše čelá o seba jemne narazili.

,,Budeme si písať YoonGi Hyung a ak by ťa aj vyhodili...máš kam ísť. Budem veľmi rád ak tu so mnou ostaneš. Nedovolím aby ti niekto ubližoval." Venoval mi malú pusinku na noštek a obaja sme sa vydali smerom k dverám, ktoré som hneď otvoril.

,,Napíšem ti hneď ak sa niečo stane." Usmial som sa a vyšiel za prach dverí. Jimin sa oprel o železnú zárubňu a tiež nahodil ten najkrajší úsmev.

,,Neboj sa Hyung. Určite sa ti to iba zdalo." Zasmiali sme sa a ja som od hanby sklonil hlavu k zemi. ,,Poď ku mne." Obmotal mi ruky okolo krku a ja som tie svoje položil na jeho boky ktoré som od stresov dosť mačkal. ,,Nikto sa nedíva." Povedal vášnivo a jazykom mi prešiel po uzamknutých perách, ktoré som ale hneď trošku pootvorili. Špičkou jazyka prešiel po tej mojej a vyzdvihol ju k tomu aby som s ním spolupracoval na čo som mu veľmi rád vyhovel. Pravidelným tempom začal zasúvať jazyk do môjho krku a hneď na to začal doslova sať moje pery. Musel som sa vzdialiť od jeho dokonalej práce kvôli nedostatku kyslíku a obaja sme hneď zalapali po dychu. Dal som mu ešte poslednú malú pusu na ústa a s úsmev mu zamával na rozúčku.

-----------

Zatvoril som za sebou a hneď si vyzul topánky ktoré som uložil do botníku. Batoh som položil na zem a rozhliadol sa po okolí.  V celom dome bolo podozrivé ticho no určite som tu nebol sám. Rodičia sú v robote ale dvere neboli zamknuté čo značí tomu, že brat musí byť určite doma. Prešiel som okolo kuchyne no nebolo tu ani nohy a dokonca ani neporiadok z pripravovania nejakého jedla na čo je Hoseok expert. Dosť ma to vystrašilo. Možno z celej tej situácie do seba nedokázal ani nič dať no stále dúfam v to, že Jimin mal pravdu. Prešiel som cez chodbu do obývačky no ani tu nikto nebol čo mi naháňalo ešte väčšiu hrôzu. Ak Hobi nebehá kdesi vonku vždy sleduje telku s mobilom v ruke.