Nechcená sila

Kapitola 1.

ZOE
Poznáte ten pocit, keď musíte urobiť nejakú nedobrovoľnú vec? Ja som to nepoznala. Až do chvíle, kým sa mi do môjho života nepriplietla sila. Sila, ktorá bola získaná nedobrovoľne. Sila upíra. Nepotrebovala som ju k životu, no aj tak prišla. Moji priatelia sa mi otočili chrbtom, tak ako moji rodičia. Jediný vzťah ku mojím rodičom, hlavne k môjmu otcovi bol neustáli tréning. Jednoducho nežijem vo svete, kde je to ako prechádzka ružovou záhradou. Môj život nie je prechádzka ružovou záhradou. Preto som sa rozhodla. Odídem od rodičov. Áno odišla by som tak či tak, no nechcem sa s nimi lúčiť. Nemám prečo.

Budík som si nastavila na niečo po polnoci. Zobrala si tašku, do ktorej som nahádzala všetky veci od oblečenia až po telefón. Vkradla som sa do izby rodičov. Otvorila šuplík na otcovej strane a vybrala neveľký amulet, ktorý sa mi vošiel presne do dlane. Bol pozlátený a v strede mal lesklý červený kameň. Vyšla som potichu z ich izby. Chvíľu som amulet držala len tak v ruke. Trvalo mi kým som sa ho odhodlala otvoriť. Nakoniec som to urobila. Otvorila som ho. Ožiarilo na silné svetlo, tak že som odvrátila hlavu iným smerom. Keď svetlo zmizlo ocitla som sa pred budovou tréningovej školy.

Je vysoká s tehlovými stenami. Vyzerala staro. Táto škola nás ma pripraviť na život vonku. Ako som spomínala nežijem, tam kde je všetko ako z rozprávky. Naša krajina je rozdelená na tú pred hranicou a za hranicou. Žijeme pred hranicami tam je to bezpečné pre život. Teda niekedy. Na krajinu za hranicou sa to však nedá povedať. Tam to nie je bezpečné vôbec. Žijú tam kadejaké potvory, ktoré mohol vytvoriť iba samotný Hádes. Tam sa neodváži nikto. Možno tak blázni a študenti z tejto školy. Alebo tí, ktorí majú na to predpoklady, aby tam prežili. Táto škola je niečo medzi. Nie je ani za hranicou ani pred ňou.

Vykročím pred a vstúpim dnu do budovy. Zvonka síce vyzerá staro, no dnu to je niečo úplne iné. Vedie tu dlhá priestranná chodba až úplne ku výťahu. Po krajoch chodby sú všetky tie dôležité dvere, ktoré sú v každej škole a nikto nevie načo tam vlastne sú.

Konečne natrafím na tie správne s menovkou Riaditeľňa. Zaklopem a po tichom ďalej vstúpim do miestnosti. Na znak riaditeľa si sadnem za stôl oproti nemu. Začne mi klásť obyčajné otázky tipu ako sa volám, skadiaľ som a podobné. Potom vytiahne zväzok papierov, kde sú všetky podstatné údaje o mne. Keď vyriešime všetky formálne veci, tak mi podá kľúče od izby. Vyjdem z riaditeľne a podídem k výťahu, ktorý ma vyvezie na tretie poschodie.

Na prízemí bolo priveľké ticho, tu je však priveľký hluk. Veľa študentov sú na chodbách, zopár hláv sa aj dvihne keď prechádzam okolo. Ja však všetkých obdarím iba chladným pohľadom. Dôjdem na koniec chodby a tam nájdem moju izbu s veľmi zaujímavým číslom 666. Azda mi to chce niečo naznačiť?

Chystám sa otvoriť dvere, keď ma však niekto predbehne a v plnej rýchlosti vrazí do mňa. Všetky moje veci skončia na zemi spolu so mnou.