Nechcená sila

Kapitola 10.

ZOE

Bojovala som s Tylerom. Mala som presne vypočítane, čo chce urobiť. Bola som krok pred ním a mne to vyhovovalo, pretože on to netušil. Presne som vedela, že si vytvoril v rukách vodu a aj to, že ju chce pekne potichu poslať na mňa. Tak aby som si to nestihla ani len všimnúť. Škoda, že nevedel, že ja to viem. To bude preňho prekvapenie, keď mu to zblokujem.

Už som sa chytala na zblokovanie jeho útoku, keď som zrazu pocítila ako mi do chrbta vošla ostrá bolesť. Meč mi vypadol z ruky a ja som spadla pod náporom bolesti na zem. Bola som rada, že som nejakým spôsobom meč odsunula nakraj. Inak by som sa naňho napichla.

Chvíľu som len kľačala na kolenách a podopierala sa rukami zemi. Počula som ako Tyler použil vodu na niekoho za mnou zrejme. Nemohla som sa otočiť inak by som odpadla.

Počúvala som hlasy Tylera, Chloe a Edwarda. Vedela som, že rozprávajú niečo spoločné so mnou, no vety sa mi začali rozkladať do slov a slová do písmen, ktoré som nestíhala vnímať.
Ich hlasy sa mi začali vzdiaľovať akoby som bola od nich kilometre. Moje viečka začali byť ťažšie než obvykle a samé od seba mi padali dole. Snažila som sa ich udržať, ale bolo to nesmierme ťažké. Nakoniec som sa tomu podvolila. Posledné, čo si pamätám je to ako som v ústach cítila kovovú chuť mojej vlastnej krvi.

Otvorila som oči a všade bola bielo biela hmla. Nič som cez ňu nevidela. Postavila som sa a prešla pár krokov dopredu. Začala som rozoznávať nejaké obrysy budovy. Čím ďalej som sa približovala, tým ďalej som videla viac a viac. Nakoniec oblak čisto bielej hmly zmizol a ja som sa ocitla pri dome, kde som bývala osemnásť rokov.

Nechápala som, čo tu robím. Veď som predsa v škole alebo nie som? Nevedela som, čo si mám myslieť. A aj keď s veľkou nechuťou, tak som pokračovala ďalej až dnu do domu. Vošla som a uvidela mamu ako niečo robí v kuchyni. Chcela som sa niečo opýtať, no zrazu cezo mňa prešlo malé dievčatko. Pozerala som na to ako na zjavenie. Cezo mňa niekto prešiel. Dúfam, že toto je len sen.

Keď sa dievčatko otočila skoro mi oči z jamiek vypadli. To som bola ja keď som bola ešte malá. Ešte som mala stále tie iskričky radosti a nepoznania v očiach. Rozbehla som sa na zahradu a ja v tele ducha som samú sebe nasledovala. Na záhrade sa malé dievčatko stratilo a nahradilo ju staršie ja ako cvičí s otcom.

Akurát som urobila chybný výpad a otec mi z rúk vyrazil meč. Bola som naňho nahnevaná, pretože som už nevládala a on stále chcel pokračovať. Zvýšila som naňho hlas a moja nevedomosť o ovládaní svojej sily skončila tak, že som ho skoro uhryzla. Našťastie alebo bohužiaľ sa tak nestalo.

Pamätám si ako mi zobral ruky a zviazal mi ich. Hodil meč do ohňa a čakal. Potom rozpálení meč priložil horúcou a ostrou čepeľou na moju kožu a začal ťahať smerom dole. Plakala som, kričala, ospravedlňovala sa, nič však nepomohlo. Vtedy sa tie iskričky radosti, šťastia a všetkej nádeje, že bude to v poriadku vytratili a zostali len prázdne modré kamienky chladu a bolesti.

Pozerala som sa na samú seba a plakala. Zrazu som však ucítila bitie srdca. Bitie svojho srdca. Všetko naokolo zmizlo a pred očami som mala čierno. Započúvala som sa do približujúcich sa hlasov. Boli stále ešte nezrozumiteľné, no pomaly sa začali skladať do slov, ktoré som zachytávala. Napokon sa mi podarilo pohnúť viečkami, ktoré som od seba pomaly odlepila. Chvíľu mi trvalo, kým sa mi zrak zaostril na osoby pozerajúce na mňa.

Sadla som si na zemi. Pri tomto prudkejšom pohybe som pocítila pálčivu bolesť v chrbte. Zavrela som oči od bolesti a zhlboka sa nadýchla.

"Zoe ty žiješ, bože už sme si mysleli, že si mŕtva" prerušil ticho Edward.

"Som živá len som zrejme omdlela." aspoň to môj mozog takto nejako spracoval.

"Nechcel som ťa udrieť Zoe. To bola Chloe ja som vôbec netušil, čo robím.." začal sa ospravedlňovať Edward.

"No bože veď žije. Zase sa až tak veľa nestalo, takže neobviňujte mňa." ozvala sa aj Chloe.

"Chcela si ma zabiť alebo čo?" opýtala som sa jej a popritom vstávala zo zeme.

"No možno trošku, ale ako vidím nepodarilo sa mi to" odpovedala mi s nevinným úsmevom a ďalej sa venovala svojej manikúre. Mala som veľkú túžbu prísť k nech a zlomiť jej väzy. Alebo ešte lepší spôsob jej vraždy by bol vysať jej pomaličky všetku krv z tela. Pri tejto myšlienke som začala dostávať chuť na dávku krvi.

"Chloe si fakt šibnutá. Mohlo sa niečo vážne stať. Čo by sme robili, keď by sa neprebrala? V podstate by si ju zabila" odpovedal jej namiesto mňa Tyler, pretože ja som bola dosť zamestnaná svojimi myšlienkami.

"Veď sa už všetci ukľudníte. Ja za nič nemôžem. Nezabila som ju hej. A kebyže sa nepreberie, tak sa nepreberie no a? Tyler už to nechaj tak"

Mala som na ňu strašne nervy. Musím sa ukľudniť. Inak tu všetkým prítomným roztrhám žily a Chloe bude prvá. Ďalšia moja myšlienka ma zahltila, no teraz bola taká intenzívna, že som pocítila rastúce tesáky. Musím sa vypariť. Kým som ako ta pri svojich zmysloch.

Bez rozmýšľania som upírskou rýchlosťou rozrazila dvere von z cvičiska a už ma nebolo.