Nechcená sila

Kapitola 11.

ZOE

Zastavila som sa až na chodbe, kde nebolo ani živej duše. Začala som z hlboka dýchať. Bola som už napoly upírom. Moje zmysly boli zdvojnásobené. Počula som kroky niekoho pri vstupe do školy. Po blízku som zacítila pach krvy, ktorá zrejme tam zostala po nejakej bitke chalanov. Teraz by stačilo vážne málo a ja by som po niekom skočila a zrovnala ho zo zemou.

Nechcem, aby niekto zažil moju silu. Byť upírom a ešte k tomu vyšším upírom je niečo neprirodzené. Obyčajný ľudia sa odjakživa báli upírov, tak prečo teraz by mňa mal ako upíra prijať úplne v pohode bez známky strachu. Príde mi to nemožné. Možno je to tak kvôli mojim rodičom, ktorí neboli práve príkladni, ak mám vravieť pravdu. Alebo je to mojimi bývalými kamarátmi, ktorí keď zistili o mojej sile, začali sa správať tak akoby ma nepoznali. A keď náhodou som sa k nim prihovorila zutekali a kričali pri tom, aby som im nevysala krv z tela.

Moje myšlienky sa začali uberať iným smerom a mne to dopomohlo k tomu, aby som sa zase znormalizovala. Moje upírie krvavo červené oči nabrali znova tú stálu chladnú farbu tmavého oceánu. Biele tesáky prispôsobené na jemné a rýchle prepichnutie kože zmizli taktiež.

Vydýchla som si. Pomalými krokmi som sa začala vracať na cvičisko. Cestou späť som uvidela Tylera. Vyzeral, že niekoho hľadá. Zmocnil sa ma pocit, že hľadá práve mňa. Bol mi otočený chrbtom, takže on mňa nevidel.

"Hľadáš niekoho?" ozvala som sa a on sa prekvapene otočil.

"Hľadám teba. Kde si zmizla?" odpovedal pohotovo a pri tom rozhodil rukami. Takže moje tušenie bolo správne.

"Potrebovala som čerstvý vzduch" zaklamala som.

"Tak čerstvý vzduch hej?" opýtal sa ma pochybovačne.

"Áno" odpovedala som jednoslovne, no aj tak som mala pocit, že mi neverí. Zrejme ma odhalil. Asi neviem veľmi dobre klamať alebo som nedostatočne presvedčivá.

"Neviem prečo, no neverím tomu, že si potrebovala vzduch. Mám pocit, že niečo ukrývaš." chcela som mu odporovať, ale on sa začal ku mne priblížovať a nezastavil až kým som nenarazila chrbtom do stenu za mnou. Bol pri mne nebezpečne blízko. Rukami sa zaprel o stenu za mnou a tým mi zabránil môj plánovaní únik.

Naklonil sa ku mne a blízko môjho ucha povedal tichým hlasom "Zoe ja vždy získam, to čo chcem."

Trochu sa odtiahol, aby mi videl do očí. Hned som si spomenula na Chloe ako mi vravela to isté. Ale v jednej veci Chloe odporovať nemôžem. Tyler je fakt že pekný kus. Viem, prečo oňho tak Chloe stojí. Tie orieškové oči, jeho tmavé vlasy, ktoré mu sem tam padajú do očí, pery ako z módneho časopisu majú niečo do seba. Je na ňom veľa čo obdivovať. Jemu by stačili jeho krásne oči a mal by tú, na ktorú by ukázal.

"To som už niekde počula.." pritiahla som sa bližšie k nemu a tak isto ako aj on, tak aj ja som mu zašepkala zvyšok vety do ucha. "No bohužiaľ pri mne to také ľahké mať nebudeš"

Ani neviem, prečo som to urobila a kde sa to vo mne vlastne vzalo, no keď on môže provokovať, tak prečo ja nie.

On sa uškrnul "To ani nečakám. A preto by sme mohli začať tým, že mi povieš čo skrývaš."

Povzdychla som si. On s tým nedá pokoj. "Ale ja nič neskrývam" zaklamala som ešte raz, ale ako súdim podľa jeho pohľadu už viem, že mi to znova nevyšlo.

"Vážne? A čo tak napríklad to, prečo sa tak rýchlo pochybuješ?"

Trafil do čierneho. "To ti nepoviem" naklonila som sa zas a znova bližšie k nemu a dopovedala "No keď budeš dobrý, čo si nemyslím, tak dostaneš odpoveď" na konci som sa nezabudla nevinne usmiať.

Tyler sa začal smiať "No dovoľ! Ja som dobrý stále!"

"Neviem prečo, no neverím ti" vyplazila som mu jazyk.

Obydvaja sme sa začali smiať ako dvaja blázni uprostred prázdnej chodby.

"Mali by sme sa vrátiť na cvičisko" povedal po chvíli.

"No mali" zasmiala som sa.

"Inak ako tvoj chrbát?" opýtal sa ma pi ceste.

Najprv som nepochopila čo tým myslí, ale po chvíľu som si spomenula na menšiu príhodu s Chloe, ktorú som mala chuť zabiť a to doslova.

"V pohode" odpovedala som s úsmevom.

Popravde pri tom ako som bola už napoly upírom sa môj chrbát zahojil. Čiže možné zlomeniny alebo modriny tam už nenájdem. Aj takúto vlastnosť má upír.

Tyler mi odpovedal iba jemným úsmevom. Otvoril ťažké drevené dvere od cvičiska a pustil ma prvú dnu. Hneď ako sme vošli a zavreli dvere neušiel nám nahnevaný výraz trénera.