Good Enough

Prolog:

Jesicca's pov

Stojím pred dvermi domu a kriky vychádzajúce z neho ma prinútia vletieť donvnútra rýchlosťou svetla. Prvé čo mi udrie do očí, sú roztrieskané črepy všade okolo mňa. Vtom už som nepochybne vedela o čo ide. Za normálnych okolností by som sa bála, no teraz si to nemôžem dovoliť. Následovala som hlasný rachot, ozývajúci sa z kuchine. To čo som videla, mi potvrdilo moje predpoklady.

Mne až odporne známa tvár sa týči nad mojou matkou, ktorá je bezmocne prišpendlená na stene, pod zovretím toho nemylosrdného netvora. Môjho otca.

Hned si všinem jeho revne zovretých rúk, okolo jej modrinami posiateho krku. Za ktoré mimochodom može tiež on ! Okamžite a bez rozmýšľania som utekala do mojej izby, pre vec, ktorú som naňho chcela použiť už od prvej chvíľe, ako na mamu vzťiahol ruku. Hned ako som sa ocitla v miestnosti, v ktorej som strávila polovicu detstva, som si to zamierila ku tmavej komode.Ryýchlo som siahla do poslednej zásuvky a konečne našla malý kovový revolver. Snažila som sa čo najrýchlejšie pribehnúť naspäť do kuchine skôr, než by ju ten sviňiar stihol zaškrtiť. Bola to totižto hra o čas..

Čoskoro som sa ocitla za tým chlapom ktorého nenávidím najviac na svete. Stál mi chrbtom takže ma nevidel, mala som šancu. Ked si ma mama všimla snažila sa mi niečo povedať, no očividne jej dochádzal kyslík pretože z nej vyšlo len slabé zachrčanie. Ale aj tak viem čo chcela povedať.Určite chcela, aby som ho nechala tak.Nikdy by nechcela aby sa mu niečo stalo.Aj napriek tomu čo všetko jej spravil. Koľko krát ju urazil. Koľko krát ju surovo zbil. Ona stále verila, že sa zmení. Asoň vidím, aká je láska naivná.

Pomaly som pred seba vystrela ruku v ktorom som pevne zovierala revolver. Potom som už len počula svoj prudký nádych, a hlasný, až veľmi hlasný výstrel, ktorý mi priam trhal ušné bubienky. Konečne som sa odhodlala k tomu, na čo moja matka nemala odvahu.

Jeho teraz už bezvládne telo, sa pomaly zosunulo dole so kaluže krvy. nikdy by som si nemyslela že zmárnenie ľudského života vo mne vyvolá taký pocit uvoľnenia. Z roztrasených rúk som zahodila ten smrtiaci nástroj a podišla k mame, ktorá sa doteraz spamätávala z toho čo sa pred chvíľou odohralo.

"Mami si, si v poriadku ?"môj hlas bol tak nízky, že som sotva počula samú seba.

"Jess prepáč mi. Prepáč mi že som to neurobila už pred tým. Prepáč mi to prosím.." znela tak hrozne zúfale. Toľko úľavy, a zároveň bolesti plynulo z jej preplakaných očí. Zabiť človeka je hrozná vec. No klidne by som zabila aj tisícky ľudí len aby som už nikdy nemusela vidieť svoju mamu takto bezmocnú.

"Som neboj sa mami. Zaslúžil si to" povedala som, a hlavou som kývla smerom k telu, ležiacemu v kaluži krvy.

"Teraz už bude všetko dobré. Sľubujem..." povedala, a spevnila objatie. Konečne som sa cítila tak v bezpečí. Ten pocit tepla, ktoré sa rozvievalo v mojom srdci bol na nezaplatenie.

"Viem mami.. Ľúbim ťa .."povedala som uklidnujúco

"Aj ja teba Jessica. Teraz začneme od začiatku.."