Good Enough

Part 3.

Po pol hodine chodenia po meste som sa zastavila v. Starbucks kupil si karamelové macchiato. Milujem ho. Kupujem si ho vzdy ked som niekde v meste. Teraz si ho mozem vychutnávať každý deň, kedže na máme od domu pár minút.

Pomali som kráčala s príjemné teplým kelínkom po chodníku, poslúchala hudbu užívala si teplé lúče ktoré dopadali na moju tvár. Po chvíli som si neďaleko mna všimla park, tak som okamžite zmenila kurz smerom k tomu na pohľad útulnému parku. No práveže nebol vôbec taky maličký, ako vyzeral.

Vyzeralo to tam ako v raji. Všade sa rozprostievalo nespočetne rozličných druhov stromov. Avšak prevažne tam boli duby. Zeleň všade, kam len oko dohliadlo. Je tu aj celkom zaľudnené. Nie je ich tu príliž veľa, ale ani málo. Tak akorát na to, aby sa tu udržalo ticho a klid. Perfektné miesto. Hlavne ako stvorené na premýšľanie.

Sadla som si na tmavo lakovanú lavičku pod gigantickým dubom, ktorý pred seba vrhal metre príjemného tieňa. Všade bolo počuť len pieseň stromov a lístia a ked sa lepšie započúvam, aj zvonivý detský smiech. Škoda že som si sem nepriniesla knihu. Dokázala by som tu s ňou sedieť aj celé dni. Zaujala ma hlavne rodinka pár metrov odo mňa. Chlap, hrajúci sa s deťmi a popri nich pobeháva šťeniatko očividne írskeho teriéra. Smiech tých detí je ako hudba pre uši. Po chvíľke k nim príde nejaká žena. Pravdepodobne sú uceleným celkom. Vizerajú tak spokojne a vyrovnane. Nemôžem si pomôcť ale myslím na to, aké by to bolo, keby som aj ja mala takého otca. Myslím tým takého, čo by hlavne dokázal vyčariť úsmev na markiných perách. Ja už som sa s tým, že nemám otca zmierila, ale aj ked ona hovorí že tiež,viem, že by dala čokoľvek za to aby ju dokázal skutočne milovať. Tak ako ona milovala jeho.

Od mojej predstavy ma odtrhlo niečie zakašľanie ktoré sa ozývalo po mojej pravici .Vzhľadom hrubého podtónu konštatujem,že ono zakašľanie, patrý opačnému pohlaviu. A jeho hlas ma len utvrdí, že sa nemýlim.

"Ehm... môžem si prisadnúť ?"jeho hlas znie zvláštne príjemne a mám pocit že neznámy vlastní aj nejaký prízvuk.. Írsky ? No aj napriek tomu nemám chuť venovať plnú pozornosť cudzincovi. Len prikývnem a nespúšťam pohľad z ideálu rodinky predo mnou.

"Je tu krásne .. všakže ?"povie po približne minúte

"Krásne ? Podľa mňa nedostatočné slovo."poviem a konečne sa mi podarí odtrhnúť svoj zrak od toľkej krásy a ked sa otočím na neznámeho, moje oči spatria ešte väčšiu krásu. Vedľa mňa sedí krásny blondiak, približne takého veku, ako ja. Jeho oči sú prenikavo modré. Ako by sa na nich vybláznilo to najpriezračnejšie more a najjasnejžie nebo. Má krásny biely úsmev, ktorý priam človeka vyzýva k úsmechu. Čierne priliehavé bo pres to pohodlné rifľe, a biele tričko s potlačou, a na nohách biele vansky. Otočím sa, a dúfam že som naňho nepozerala dlhú dobu.

"Ja som Niall."podáva mi ruku do tejto chvíle neznámy chlap

"Teší ma. Som Jess"opätujem mu úsmev a stisknem jeho ruku

"Teší ma..Jess si tu nová ?"položí m už druhú otázku za dnešok, a mne niečo vo vnútry hovorí že nie je ani zdaľeka posledná .....