Good Enough

Part 10

"Som ti neskutočne vdačná Niall. Ďakujem !"spustím nadšene ako náhle z mnoha fádnych domov registrujem ten môj. Môj domov. Znie to vážne nádherne vzhľadom na to, že pod slovom domov sa teraz z môjho hľadiska ukrývajú emócie, city.

"Už po stý raz ti hovorím, že nie je ani zdaleka za čo." zasmeje sa. Má pravdu. Za celú cestu som mu podakovala nespočetne ráz, ale ja sa cítim ako keby som mu nepodakovala ani raz. Ako keby som sa mu nemohla len chabými slovami dostatočne zavdačiť. A tak dám na činy. Hned ako auto zabrzdí vystrelím a rukami obíjmem zaskočeného chlapca. Asi som konala príliž prudko, kedže nadskočil ako keby som v ruke držala nôž, ja si však nemôžem pomôcť. Som neskutočne emotívny človek a ak by existovala nejaká hranica, maximum prehnaného, ba nenormálneho prejavovania citov, nachádzala by som sa kilometre pred ňou.

"Zapämataj si, že mi môžeš zavolať kebykoľvek ked budeš niečo potrebovať." znáša mi do vlasmi pokrytého ramena

"Vdaka Niall."zašepkám ked sa od seba oddialime a Niall sa nahodý grimasu ala "Čo si to zasa povedala ?". Už zasa. Je vážne až tak ťažké prevziať kontrolu nad vlastnými slovami ?

"Prepáč."ešte lepšie. Ospravedlnujem sa za to, že som prehnane vdačná. Začínam byť naozaj zmätená z vlastného konania. Jednoducho povedané, som blázon.

"Predpokladám, že toto je tvoj najhorší zlozvyk."konštatuje, a na spestrenie si neodpustý posmevačný úsmev

"Zaručujem ti, že ich mám ešte naozaj veľa. Tento ale na rozdiel od ostatných patrý medzi tie kladné." smejem sa a hmatám klúčku aby som mohla konečne otvoriť auto "Ale o tom neskôr. Tak ahoj." dodám len tak

"Ahoj Jess."stihne odpovedať predtým ako zabuchnem dvere spolujazdca, ale odíde až ked sa stratím vo vchodových dverách nášho domu. Ešte nikdy som necítila takú úľavu z pocitu že som konečne doma. Dementný úsmev ma sprevádzal celou cestou až do kuchyňe, kde mi razom zmyzol.

"Kde si bola celý večer, mladá dáma ?"spytuje sa mama s prekríženými rukami na prsiach, pričom sa absolútne netajý pobúreným výrazom. Ved prečo by mala, nie ?

"Nemala si byť doma až ráno ?"určite by som mala čo najskorej vymislieť nejakú inteligentnú a ľahkouveriteľnú výhovorku s ktorou prejdem ale toto ma vážne zaujíma.

"Skončila som skorej. Myslela som, že to pre teba bude prekvapenie ale jednoznačne si ma predbehla. A teraz si na rade ty. Tak ? Prečo ?"popudeno rozhadzuje rukami a slová z jej úst vychádzajú na jeden nádych. Na povrch pôsobí kľudne, no je jednoznačne vo vare a ako poznám svoju matku, pri takejto nálade sa jej neoplatí odporovať. Je totižto ako časovaná bomba. Môže kedykoľvek vybuchnúť. Ale chápem ju. Bála sa. Jediné čo môžem urobiť je odsotiť všetko na bok a povedať pravdu alebo sa jednoducho ospravedlniť. Voľba je nad slnko jasná kedže druhá možnosť obsahuje menej otázok na moju osobu.

"Prepáč mami. Už sa to vážne nikdy nestane."sľubujem. Mama vztíči biele vlajky na znak mieru (metafora), a obíjma ma.

"Bála som sa o teba zlatko." šepká

"Ja viem mami. Ja viem..."

Daľší deň nevyzerá veľmi nádejne. Vonku je sychravo a na okná naráža vietor spolu s morom daždových kvapiek. Sem tam aj zahrmí, avšak nie je to žiadna hrozná búrka. Milujem takét počasie. Ak si takto môžem sadnúť k oknu s knihou v ruke verte, že tak vidržím aj celý deň. Dnes mi počasie nahralo perfektne do karát kedže som práve teraz s mamou v knižnici ako pomocnica.

Prechádzam pomedzi regálmy plných beletrie ked sa moje oči zastavia na knihe "Sense and Sensibility". Túto knihu som čítala milión krát a aj tak ju vždy prežívam ako na poprvé. Doteraz som bádala po niečom novom ale ked ju tu vidím, nemôžem si dovoliť tu na nu len tak nechať sadať prach. Šla som si sadnúť k stolčeku čo najjbližšie oknu a dala sa do čítania. Čas utekal a vonku je už tma. Nemám vôbec potuchy koľko môže byť hodín, ale úprimne je mi to jedno.

"Nudný výber knihy ale na druhú stranu..k tebe sedí." ozve sa drapľavý hlas. Prosím len nech to nie je on...