Only angel (H.S)

11.časť

Isabella's pov

Zobudila som sa za svitania na hroznú bolesť hlavy. Veľmi ma trápilo, že to je také bolestivé, predsa som nič namáhavé nerobila. Celý čas som spala.

 Spomenula som si na ten včerajší rozhovor s  Haroldom. A úprimne? Zatiaľ sa cítim oveľa lepšie, ako pred tým.  No či mal otec pravdu, budem zisťovať ešte nejaký ten čas.

Celkom som zvedavá, čo sa stalo Haroldovi, pretože mu chýba jeden roh. No ja sa však na opýtanie veľmi necítim. Bojím sa, že poviem niečo nevhodné a zasa sa rozčúli, ako v deň, keď som ho uvidela prvýkrát. Musím uznať, že mi nebolo jedno,keď sa na mňa díval jeho červenými očami a nepotrebujem to zažiť aj druhýkrát.

Zo zamyslenia ma vyrušili kroky na konci chodby. 

„ Nevyrušujem?" Kto iný ako Harold by to mohol byť. Sme tu predsa sami. Teda, pokiaľ viem.

„Nie." Odvetila som s istotou v hlase, čo ho asi trocha prekvapilo.

„Rád by som vám niečo ukázal." Rukou mi naznačil aby som išla za ním, neprotestovala som. Hneď som sa postavila na nohy.

Zišli sme po schodoch zo žalárne, prešli chodbou do jedálne. Neustále som mala pohľad uprený von oknami, nedokážem si pomôcť,no jeho záhrada ma fascinuje. Zabočili sme do tanečnej sály, kde som musela pratať celý deň. Bože, dúfam, že nemusím pratať, naozaj sa na to necítim.

Keď sme pokračovali ďalej, naozaj sa mi uľavilo. Vošli sme do jednej z izieb, ktoré sa nachádzali nad schodiskom.

„Wau, táto izba je naozaj prekrásna." Naozaj som nečakala, že v takomto starom zámku, sú také zachovalé veci. Celá izba bola doladená do kráľovskej modrej farby, navyše posteľ mala okolo seba baldachýn, čo zbožňujem! Prečo ma sem vlastne zaviedol?

„Páči sa vám?" Povedal s očakávaním v hlase.

„Je nádherná."

„Tak potom, je vaša." S nechápavosťou som sa mu pozrela do očí, z ktorých som vyčítala, že to myslí smrteľne vážne.

„To-to ako naozaj?"

„Naozaj." Svoje oči nedokázal obmäkčiť od trpkého a drsného výrazu, avšak na tvári sa mu zjavil značný úsmev.

„Tak teda..ďakujem. Naozaj, je prekrásna." Otočila som sa mu chrbtom, pričom som sa postupne prechádzala po izbe. 

„Dôverujem vám, prosím, neurobte nič zlé."

„Nemajte strach." Na päte sa otočil a bez ďalších zbytočných slov odkráčal  preč.

Takže, toto je teraz moja izba?! Nemám slov. Rozbehla som sa ku posteli a skočila na ňu, plná radosti.

Postupne som si prezerala celú izbu. Posteľ, ktorá bola úplne obrovská, sa nachádzala uprostred steny. Vedľa nej boli dva maličké stolíky, na ktorých boli lampy . Na jednom z nich dokonca aj hodiny. Vedľa postele boli dvere, ktoré viedli do rozsiahlej kúpeľne. Tiež bola zladená do kráľovskej modrej farby. Takže, oproti posteli bola skriňa , v ktorej boli šaty, mám pocit, že ešte Haroldovej doby. Korzet sem, korzet tam. Plná skriňa vecí, z ktorých by som sa asi zadusila. Ešteže ich nemusím nosiť.

No a na druhej strane izby bol balkón, s výhľadom na celú záhradu. Už viem, prečo mi Harold povedal, že mi dôveruje.

_________________________

Asi po hodine neprestajného nič nerobenia som vyšla na balkón, nadýchať sa čerstvého vzduchu.

„Už viem!" Vážne, keby som sa neprihovárala ku samej sebe, v niektorých situáciach by som už vážne zošalela. Ale čo má hovoriť Harold, ani nechcem vedieť ako dlho tu trčal sám. Síce ja žiadna výhra nie som, čo sa komunikácie týka.

Vošla som do kúpeľne, kde som si napúšťala vaňu horúcej vody. Keď bola plná, pridala som do nej ešte trocha gélu, ktorý by mal vytvoriť bublinky. No nie som si tým úplne istá.

Postupne som sa vyzliekala a spievala zároveň.

Na skúšku som dala nohu do vane, čo bol dobrý nápad. Tá voda bola asi vriaca! Ak  by som do nej vošla naraz , asi by som sa uvarila. Časť som vypustila a namiesto nej napustila studenú vodu.

Moja noha sa dotkla kľudnej hladiny vody, pri čom sa mierne rozkývala.

„Môže byť.." Zamrmlala som si popod nos a vliezla do vane. Kúpeľ po takej dlhej dobe bola veľmi uvoľňujúca a príjemná. Všade bolo hrobové ticho. Vyrušovalo ma len kvapkanie drobných kvapiek z vodovodného kohútika.

Nemôžem si pomôcť, ale stále premýšľam nad Haroldom . Prečo mi v tú noc neublížil? Nemyslím to tak, že by som to chcela, to nie, len neviem čo mám od neho čakať. Ale keby mi ublížiť chcel, už by to dávno urobil. Čo keď je všetko len nejaká hra? Čo keď ma chce nejako využiť? Bože, neviem čo si mám o tom všetkom myslieť. Buď mu budem plne dôverovať, alebo vôbec.

Tak veľmi by som mu chcela plne dôverovať.

Netuším , čo sa mi stalo. Od kedy som sa porozprávala s otcom, niečo sa vo mne zmenilo. Už ho vnímam úplne inak. Nevnímam ho ako diabla alebo príšeru. Príde mi ako normálny človek, len s rohami na hlave. No, teda s jedným rohom.

Keď sa mi to tu takto všetko motá v hlave, zaujímala by ma jedna vec. No na ňu budem hľadať odpoveď ešte veľmi dlho. Prečo musím ja nájsť dôvod čo ho zmenilo?

Vup vup! Nová časť! No neviem ako vy, ale ja sa v tomto teple asi uvarím :( Prešla polovica prázdnin a ja som absolútne nič neurobila.. A to som mala toľko plánov.. Ďakujem vám za všetky hlasy, komenty a prečítania :) Nesmierne si vás vážim.

Ps: táto izba sa najviac približovala k Bellinej, preto som ju tam dala :)