"Just Friends"

Prológ

„No ták Alex!" prosebne som prosila nech ma prestane štekliť. „Ak ma pustíš dám ti to prečítať." Snažila som sa vyjednávať no nepomohlo.. „Ja si to prečítať už nechcem! Oklamala si ma a za to ťa došteklím k smrti!!„
Dal na tvár svoj klasický zlomyseľný úsmev. Cez jeho šteklenie som nemohla dýchať. „Nemôžem dýchať!" Ach.. konečne prestal. Myslela som si že sa vážne udusím. „No za to si prosím pusinku na líčko!" Hneď čo to dopovedal nastavil mi svoje líce pred moju tvár. „Tak dobre no„ Po tom čo som to spravila má zobral za ruku a išli sme domov. Ako som mu dala tú pusu cítila som sa divne. No nevadí. Po príchode domov sme ešte pár hodín strávili v mojej izbe a zabávali sa.....

Snažila som sa prestať plakať. V hlave sa mi búrilo toľko spomienok s ním. Ja to nedokážem. Nedokážem takto ďalej žiť! Spomínam na všetky zážitky s ním. Spomínam na vylomeniny čo sme robili. Spomínam naňho. Na jeho pery, vlasy, vôňu.
V ruke som stále držala žiletku. Bola som pevne rozhodnutá. Zamkla som dvere a sadla do vane.
Zbohom ja. Zbohom tento odporný život. Už má nikto nezastaví!! Žiletkou som prešla po koži. Nebolelo to. Necítila som bolesť. Videla som ako moje slzy padajú do vane spolu s kvapkami krvi. Zatvorila som oči keď som zrazu počula zvuky na dverách.

Eeeej ľudia. Neviem či to niekto číta, no dúfam že pár ľudí sa predsa len nájde. Dúfam že sa prológ páčil. Pokračujeme zajtra pokiaľ sa tu dostanem. ❤️❤️❤️