"Just Friends"

•4•

V rádiu hral slaďák. Pomaly sme tancovali a bez slova sme si pozerali priamo do očí. Keď pieseň skončila sadli sme si a podával mi čokoládu. Zobrala som si kúsok a pred tým než som ju dala do úst sme si museli pripiť.

Nedokázala som tomu uveriť... Človek s ktorým som prežila detstvo a celý môj doterajší život musí odísť. Odísť stovky kilometrov ďaleko. Ďaleko odomňa.

Snažila som sa tváriť že som v pohode. Ale nemohla som. Keď som sa naňho pozrela, začali mi tiecť slzy. Iba mi ich utrel a ľahli sme si. Pozerali na tú krásnu oblohu. Pozerala som sa naň s mojím najlepším kamarátom. S mojím bratom.

„Ako často má budeš navštevovať??" opýtala som sa.
„Keby som mohol kľudne každý deň." odpovedal. Jeho hlas sa chvel. Vedela som že aj jemu idú po tvári slzy.

„Vraj tam sú dobré školy. A pekné Francúzky.." Snažila som sa zavtipkovať no márne.
„Stacy," chytil má za ruku a pozrel sa mi hlboko do očí: „Môže tam byť milión Francúziek. Milión iných báb.. Ale ty budeš naveky v mojom srdci. Nikto ťa NIKDY Nenajradí. To si pamätaj.. Sľubujem ti to!"
Pri tých slovách som sa rozplakala ešte viac. Silno som ho objala. On moje objatie opätoval.
„Možno ty si tu nájdeš niekoho.."
„Nikdy v živote to si zapamätaj!!! Veď si ako môj brat.. nikto ako ty neexistuje." nemohla som prestať plakať.

Celý čas sme sa rozprávali o tom ako to bude. Návštevy, bývanie. Snažila som si užiť každú jednu chvíľu. Každú chvíľu s ním. Do kým tu je.

„Dáš mi niečo čo mi ťa bude pripomínať každý deň?" opýtala som sa.
Dal ruku do vrecka a vytiahol náhrdelník a polovicou srdiečka.
„Dal som ju urobiť na tvoje narodeniny. Ale teraz ich potrebujeme viac. Ty máš polovicu srdca s mojím menom a ja s tvojím. Vždy keď budeme spolu si ich spojíme. Do kým budeme od seba tak... otvor prosím to srdiečko."
Otvorila som ho a bola tam jeho fotka. Rozplakala som sa ešte väčšmi a silno ho objala. Nechcem aby odišiel.

Po ďalšej hodine začalo silno pršať. Zišli sme dole a skryli sa pod strechu.

„Mali by sme už ísť. Nie je bezpečné tu byť keď je búrka." povedala som so strachom v hlase.
„Poď ku mne." pritiahol si má a silno objal.

„Nechcem aby si odišiel. Nedokážem to. Potrebujem ťa." plakala som stále viac v jeho objatí.

Pozrel sa na mňa. Pozerali sme sa do očí. Zrazu sa naše pery spojili.
Bol to malý ale za to krásny bozk plný pocitov.
Nedokázala som to a začala som ho bozkávať. Ľahli sme si na zem a bozkávali sa. Po chvíli jeho ruka prešla pod moje tričko. Moje prsty som zarývala do jeho vlasov a vzdychala od vzrušenia. Jeho ruka sa presúvala čo raz ďalej nižšie.
„Alex" snažila som sa ho zastaviť.
„Alex prosím dosť. Prosím ťa."
„Čo sa deje?"
„Ja.. ja nemôžem. Ty a ja.. Prepáč ale nemôžem." rozplakala som sa a utekala preč. Utekala som stále ďalej. Bolo mi jedno kam. Chcela som zomrieť. Behala som medzi kvapkami dažďa. Nevidela som na cestu pretože moje oči boli plné sĺz. Nakoniec som sa objavila pri ceste. Zabočila som smerom k môjmu domu. Po príchode som zabuchla dvere a utekala do izby. Zamkla som a spadla na posteľ.
Nedokázala som prijať všetko to čo sa teraz stalo. V hlave sa mi to premietalo všetko dookola. Alex. Tie bozky. Jeho pery jeho telo, vlasy. Plakala som a nemohla som prestať. Ja s ním nemôžem byt. Je to môj brat. Iba Brat.  Nechala som ho tam tak stáť. Prosím bože ja chcem umrieť... Môj plač sa nechcel zastaviť.

„Stacy? Čo sa deje?"
„Mami vypadni prosím ťa. Nechaj má samú."
„Ale Stac.." nedopovedala.
„VYPADNI PROSÍM!!" skríkla som a zaryla sa do vankúša. Prosím Bože... nech to je len zlý sen...

Ahojte.. táto časť kúsok smutnejšia.. sama som si pri nej kúsok poplakala. Som veľmi rada že tento príbeh čítalo už 8 ľudí. Je to síce malo ale pre mna je to veľa. Dúfam že sa Vám to páči.
Laf ya❤️❤️