Zbohom môj život (Bye my old life) -1.kniha

Výber možnosti

Nočné mesto je ako odraz vesmíru. Nedovidíte do diaľky, no svetlo vás aj tak sprevádza. Chodím sem často. Chladná strecha vysokého domu na konci mesta sa veľakrát stáva mojím útočiskom. Vykloním sa a špičky si zakvačím o plechový rám, čo mi ledva siaha po členky. Akoby som lietala. Rozprestriem ruky a v tej chvíli sa cítim hlúpo. Niesom na romantiku ako v  Titaniku. Roztrhané silonky a riflové  kraťase  ma vrátia do reality.

Bí by mala prísť každú chvíľu. Volala som jej najmenej trikrát aby nezabudla. Bí je jediná kamarátka a človek všeobecne, okrem rodiny s ktorým sa rozprávam. Je skoro rovnaká a preto v nej hľadám pochopenie, keď už v nikom inom. Všetko sa začalo prvým rokom na strednej. Bola som tá drzá a oplzlá na každého- čo sa na mňa čo i len pozrel a Bí dievča čo poskakovalo po triede a smiala sa od ucha k uchu. Aj cez našu rozdielnosť sme našli spoločné témy. Triedna učiteľka nás posadila vedľa seba a každý deň sme si čarbali odkazy na lavice. Také boli naše prvé rozhovory. Neskôr sme zašli na kávu a začali sa zdôverovať. Povedala som jej o otcovi a ona mi rezradila svoju minulosť. V živote skúsila už všetko, okrem vraždy. Tak by som to zhrnula. A možno aj to mi dáva pocit, že nie som tá najhoršia.

,,Čauko.“ Bí sa objaví tesne pri mne. Kývnem jej aby si sadla. Skrčím si k sebe kolená a opriem sa o ne bradou.

,,Tak? Čo bolo také naliehavé?“ zastrčím si prameň vlasov za ucho.

,,Clark odišiel.“ Som úprimná. Ešte sa mi to nevyplatilo, ibaže tento raz sa potrebujem vyrozprávať. ,,Škoda.“ Vzdychne. ,,A ja som si myslela že bude môj.“ Tá jej irónia...

,,Ha-ha.“

,,Joj Sara neblbni. Akoby si nevedela že po Clarkovi išli všetky baby.

,,O tom tu hovoriť nechcem.“

,,Tak dobre. Počúvam.“ Stisne pery k sebe, ibaže neskryje to posmešné mykanie tváre.

Kedže nemám toľko času, vydlabnem sa na jej šialenosť a začnem. ,,Dnes ráno zazvonil zvonček a keď som prišla otvoriť, stál tam poštár, čo mi dal obálku s letenkou. Letenkou pre Clarka.“ Bí sa snaží tváriť zaujato, no moc jej to nejde.

,,O dve hodiny nato, odišiel na Malorku.“ Stihla som si to pozrieť na informačnej tabuli. Po chvíli ticha som si uvedomila, že to je všetko, no aj tak to zanechalo vo mne veľkú stopu.

,,Malorka?“ Zdvihne prst. ,,Hlásili tam revolúciu. Všetci sú pod tlakom.“

,,Čo!?“ Vypleštím oči. Sakra! Načo tam chodil?

,,Pozri.“ Vytiahne mobil. Naťuká doň ho pár písmen a otočí na mňa obrazovku. Na displeji sa objaví dlhý text o situácii na Malorke. Má pravdu. Je tam ohrozenie. Stiahne mi hrdlo. Prečo by to robil? Nie! Nemohol to vedieť. On taký nieje.

,,Bí, ďakujem.“ Pomaly zhasínajú svetlá v domoch. Zostávajú už len farebné nápisy nočných barov. ,,To bolo všetko?“ Rozhodí rukami a veselo poskočí. Začínam uvažovať, že to je zlozvyk.

,,Hej.“ Skoro zašepkám.

,,Okej. Som rada, že si sa niečo dozvedela.“

,,Ja nie.“ Priznám sa. Cítila som sa lepšie keď som strach dusila. Ibaže teraz vychádza na povrch. Cítim ako mi sa mi rozlieva celím telom a mení sa na zúrivosť.

,,Sara, bude to dobré.“ Venuje mi pohladenie.

,,Uvidíme.“

,,Clarkovi sa môže niečo stať!“ Prídem s rachotom domov. Bí ma odprevadila na autobus a potom sme išli každá iným smerom. Teraz stojím pred mamou, ktorú som zastihla na chodbe.