Zbohom môj život (Bye my old life) -1.kniha

Nenávisť a túžba

Jeffer sa mi strácal z dohľadu. V dialke sa leskli jeho vlasy na slnečnom slnku. Hľadela som na jeho zátylok. Každou sekundou bol bližšie k bráne z parku. Mala som pociť, že už tu nemám dôvod byť.  Začnem sa zdvíhať.

,,Nikam nechoď. Teraz nie.“ Chytí ma za nohu Christian keď somuž vstala.

,,Ešte stíham školu.“ Zhrabnem tašku, utekám k bráne a streskotom do nej kopnem. 

Kráčam smerom ku škole. Pešo sa mi to tento raz zdá kratšie. Vytiahnem mobil zo zadného vrecka a vytočím svoju kamošku.

,,Ahoj Bí.“ Usmejem sa. Nebudem riešiť vážnosť a risk toho, že jej klamem, ale pre mňa to tak vždy bolo lepšie.

,,Sara? Kde si?“

,,Stretnime sa  v kaviarni pri škole. Za pol hodinu.“

,,Okay.“ Cítim ako je plná očakávania. Žeby čakala srdcervúci príbeh súrodeneckej lásky?

Pche...

,,Okay.“ Zopakujem a zložím.

Ku kaviarni to mám už iba pár minút. Rozhliadam sa po okolitých domčekoch. V tejto časti mesta som ešte nebola. Ružové záhony ruží pripomínajú raj.

Od doby, čo som dokázala čítať Jeffera, teda aspoň v časti, nič necítim. Úplne som stratila pocity. Mám v sebe nepokoj a jeho obraz. Christianovi by som to možno mala povedať, no skutočne s ním nemám náladu stráviť ďalšie hodiny. nehovorím o ňom škarede, ale mne na tom nezáleží či si odžijem život ako človek alebo ako dáky zatratený strážca. Jidiná zmena nastane, keď odídem.

Obávam sa, aký to bude život ak to vôbec zaň môžem považovať. Zakážem si o tom rozmýšlať. všetko má svoj čas... súhlasím s mamou. 

Zaženiem strach, čo mi ide teraz podozrivo dobre a usmejem sa na okolo idúce deti. Ak nemám dobrú náladu ja, doprajem ju iným. To ma vždy učil otec. Pár pekných spomienok na neho predsa mám.

Sadnem si k malému okrúhlemu stolu pri okne. Je vidno opačný nápis „Sladké caffé“. Chodím sem skoro každý deň. Je to miesto kde som sa schovala prvý deň pred školou. Hah. Tá spomienka mi vyčarila úsmev na tvári. Mama ma zavšasu odprevadila do školy. Venovala mi bozk na čelo a to bolo asi všetko. Hovorila mi, že prvý deň v škole zvládnem aj sama. Ale ja? Zaliezla som do tejto kaviarde a z pultu kradla koláče. Celá som sa zababrala od čokolády a mame som povedala že ma ošpliechali blatom. Dobre vedela o mojom klamstve, no aj tak iba s úsmevom prikývla. 

,,Ahoj, čo si dáš?“ Príde za mnou čašníčka.

,,Trochu čerešňového krému.“ Á, môj najobľúbenejší. 

Sladká pena s čokoládou mi vždy zlepšila deň.

Bí mešká. Samozrejme, ako vždy. Zrazu sa ozve zvonček, keď sa otvárajú dvere kaviarne a vbehne udychčaná Bí. Podídem k nej. 

,,Čauko. Meškáš.“ Objímem ju.

,,Viem.“ Sadne si.

,,Tak ako s Clarkom?“ Ukladá si kabelku popod nohy.

,,Nešla som za ním.“ Stisnem pery k sebe a čakám jej reakciu.

,,Čo? Prečo?“ Rozhodí rukami.

,,Je v pohode.“

,,Ako zrazu!“ Zasmeje sa. ,,Už som si myslela, že bude zábava."

,,Ak berieš ako zábavu Clarka tak smola." Obidve sa pozrieme iným smerom. Aspoň na pár sekúnd aby sme si vyčítavo nepozerali do očí.