Zbohom môj život (Bye my old life) -1.kniha

Roztrieštená

Sedela som na svojej postely. nevnímala som ubiehajúci čas. Ruky som mala spotené od stresu. Konáre stromov unášané vetrom mi pripomínali tancujúce víli. To bolo všetko, čo som v tú chvíľu dokázala. Dvere sa otvorili a ja som podvedome očakávala Clarkov hlas. Keď prehovorila iba mama, zostalo vo mne malé sklamanie.

,,Je tu Christian." Obzrela som sa a pri jej boku naozaj stál on. Upravený v obleku, vlasy zaliate gélom. Hodil na mňa chabý pokus o úsmev. Skôr to vyzeralo, akoby ho niečo bolelo.

Mama zavrela dvere do izby a nechala nás samích. Priplížil sa bu mojej mosteli a bez opýtania prisadol. Z tohto uhlu pohladu som si všimla jeho droblú plešinu nad zátylkom.

,,Dievča všetko mi komplikuješ..." Vydela som svoj odraz v jeho očiach ako v zrkadle, bola som si vedomá jeho hnevu. Jasné, že to vie. Stres, hrôza a zdesenie zo mňa srčia na kilometre. ,,Pár vecí by sme si mali vyjasniť." Prešiel si rukou po hustom strnisku.

,,Prečo iba prikazujem?" Vyšlo zo mňa. Nemala som v pláne hovoriť, ale chcela som to dostať von.

,,Si mladá."

,,Mladá?" Šestnásť je podľa môjho názoru na zvládnutie takejto veci dostačujúci vek.

,,Clark vedel o všetkom až keď mal osemnásť." To bolo menej ako pred pol rokom. Ničo som si nevšimla. Čím si prechádzal, nemala som mu ako pomôcť. Jeho posledné slová, ktoré mi povedal dáko súviseli s týmto celým. Mám veriť iba sama sebe. Čo tým myslel? Ak by som sa držala iba svojej neschopnosti nikam by som sa nedostala.

,,Chceš povedať, že moje správanie má vplyv na vek?" Súhlasne prikývol.

,,Čo tie hlasy? Kedy sa to spustí?" Dúfala som v dobrú odpoveď.

,,Hocikedy." Toto nebola dobré.

Christian pri mňe sedel ešte niekoľko minút v tichosti. Chcela som ho poslať preč, ale moje myšlienky by si bral aj tak so sebou. ,,Vravela ti už tvoja mama, že to môžeš niekomu povedať?" Niesom si istá, či chcem zo seba robiť blázna. Bí mi nebude veriť.

Keď som mu povedala, že áno, vstal, ustlal pod sebou skrčenú perinu a pred dverami zastal. ,,Súhlasím s ňou." Na krátky okamih na jeho tvári vysela bezmocnosť.

Potom odišiel.

Všetko vo mne bola ako dáka hnusná farebná zmes. nedokázala som určiť ktorý otieň, ani farbu. Boli všetky pokope a tvorili iba čierňavu. Cítila som ako chce každá bunka odísť z tohto tela. Z toľkej hlúposti. Stala som sa hlúpou. Ja.

Čakám, že sa niečo bude následovať a pri tom som iba naivná.

Neviem kam pojdem, viem iba že mám odísť tak ako Clark. Neviem povedať kto som, viem iba ako nás nazývajú. Neviem sa ovládať a neviem prečo prikazujem myšlienkami viem iba, to ako je všetko normálne. Prečo mi niekto kecá o normále? Každý má ten normál iný. Môj normál bol s Clarkom. Aj Jeffer mi spôsobuje iba stresujúce krútenie žalúdka. Pojdem s ním von. Spomenie si kto som, možno si pamätá môj hlas v jeho hlave a bude chcieť vedieť čo som to urobila. ja mu to nemôžem vysvetliť. Jednoducho nemôžem a sám by to nezistil.

Bez rozmýšlania som zavolala Bí. Dohodla som sa s ňou aby prišla k nám. Keď zvonček ohlásil jej príchod, zbehla som dole a prišla otvoriť. Žlté šaty na nej neskutočne žiarili a zvýrazňovali jej šialenú povahu.

,,Sara obeč sa dáko normálne." Ukázala prstom na moje domáce tričko ofrckané trochou kávy. ,,Zbehneme na horského parku." Jej úsmev zakryl celú tvár prikrytú make-upom a slabou linkou.