Zbohom môj život (Bye my old life) -1.kniha

Náhly odchod

,,Sara, podaj mi ten ovládač." Clark leží na ľavej strane gauča s vyloženými nohami na malom stolíku. ,,Na." Hodím mu ho do ruky. Síce nie je najlepší brat, vždy sa musím pozastaviť pri jeho kráse. Tú si veľmi cením, hlavne ak ju mne príroda moc nedožičila. Clark má čierne oči, ktoré skôr pripomínajú hĺbku tmavej priepasti, do ktorej padám a jeho lícne kosti ako záchytné body. Po bokoch úst drobné vrásky od smiechu. Škoda, že som ho tak dlho nepočula...všetko sa na ňom zmenilo posledné mesiace, no výzorom stále pripomína pevnú skalu, ktorej sa môžete pridržať. Túto možnosť som nikdy nevyužila.

,,Čo na mňa tak čumíš?" On patrí tiež medzi nepochopených. A je už divné, že tak často hľadím na svojho vlastného brata. Či je to niečím iným, to neviem. Ale ľudská krása ma doslova priťahuje.

,,Nič." Mala by som s tým prestať. Hneď.                                                                                                Obrátim pohľad na televízor.

Niekto zazvoní.

,,Dobrý deň." Vyhŕkne na ňa malý chlapík v modrej poštovej uniforme ešte skôr ako stihnem otvoriť. ,,Tu sú tie letenky." To musí byť omyl!

,,Ach," zasmeje sa. ,,je tu iba jedna." Preboha načo? Nikam necestujeme.

,,Bola pomerne drahá, no dnes ráno vám to už niekto zaplatil." Stále som ticho.

,,Nech sa páči slečna." Skloní mierne hlavu a podá mi červenú obálku. Kým stihol hlavu zdvihnúť, zavrela som dvere. Rýchlim krokom som kráčala za mamou.

,,Mami?" Obálku som položila rovno pred ňu.

,,Bolo na čase." Zmiatla ma. Prečo je spokojná?

,,Clark!" V hlase má smútok, no v očiach podozrivo radosť.

,,Clark, bal sa!" Tieto slová  boli posledné sekundy ako pred vybuchnutím bomby. Clarkom trhne. ,,Kedy letím?" Kričí zo schodov."

,,Máš dve hodiny."  Odpovie.

,,Iba?" Na moment zbadám jeho zvraštené obočie.

,,Iba."                                                      

Celá zdesená sledujem ako brat kľačí na kolenách. Vyhadzuje zo skrine jeho veci a všetko čo sa mu objaví pod rukou hodí do tašky.

,,Clark!" Mama nie je jediná, čo po ňom ziape. Stojím nad ním, akoby som čakala, že prestane. Zabodne do mňa pohľad. ,,Kde máš peniaze?"

,,Načo ti..." Ani ma nenechá dopovedať. Vletí do mojej izby čo je hneď vedľa. Otvorí nočný stolík pri mojej posteli, vytiahne peňaženku a z nej peniaze. Vždy som si hovorila, že to je zlý úkryt.  Bolo by načase niečo urobiť.

,,Vráť to!" Zdrapnem ho za ruku.

,,Sara, vrátim ti to potom." Na jeho tvári sa objaví nútený úsmev. To ma donúti uvoľniť zovretie.  

Cítim, že mu mám dať pokoj. Viem to. Ale konám presne opačne.

,,Čo chceš!" Reaguje podráždene, ako vojdem do jeho izby. Iba sa zahladím do jeho očí.

,,Ja," stíšim hlas. ,,ja ťa mám rada." Neviem čo mám očakávať. Výbuch hnevu, alebo jeho večné ignorovanie?

,,Ach ty." Postaví sa.

,,Nič nie je tvoja chyba. Chcem aby si vedela, že všetko je v poriadku. Nevšímaj si to." Ako by som nemohla... ,,jednoducho som zabudol na to, že letím." On a zabudnúť? Nie.

,,Dobre." Neverím mu, no úsmev venujem jeho očiam.

,,Čoskoro sa uvidíme."  stále ma drží v zovretí. Poznám ho vôbec? Príde mi cudzí. Keď sme sa ako deti hrávali, považovala som ho za svojho ochráncu. Teraz to je skôr naopak. Mám pocit, že ja som zodpovedná za niečo, čo sa mu stane. Strach. Áno to je ono. S ním neustále bojujem. Nie so sebou alebo obavami o brata. So strachom.

 ,,Sara pozri." Žmurkne ,,Ľudská myseľ dokáže zázraky, no  ty ver vždy iba sebe." Jeho slová ma šteklia na krku. Prehrabne mi vlasy a keď mi dovolí posledný krát stratiť sa v jeho očiach, tvári sa, akoby tie slová nikdy nepovedal. 

Stojím po boku svojej mamy vo veľkej hale letiska. Som od nej o hlavu  nižšia. Ruku máme o seba zakvačené a rovnaký smer pohľadu. Sledujeme chrbát Clarka.

Jeho kroky. Jeho odchod.                        

"Čoskoro odídeš aj ty." Ani sa nepohne. Iba mi drží ruku najpevnejšie ako vie.                              

,,Kam?!"

Odpovede sa nedočkám.