Zbohom môj život (Bye my old life) -1.kniha

Niesme iba my...

Čauko, táto kapitola je krátka pre dôvod pokračovania, ktoré je už skoro hotové. Malo by tu byť do stredy. :) V príbehu sa  už veci  dávajú  do pohybu!!! 

                                                                                                      

Nasledujúce ráno bolo doslova nesnesiteľné. Bola som slabá a učesať si vlasy, umyť zuby som považovala za dostočný výkon.

Mama nebola už nebola doma, ale na stole bola položená vysoká kávu so škoricou na zelenej podkladovej doštičke.

Každá z nás bola vo svojom svete. Nesedeli sme pri stole ako zvyčajne. Od dnešnej noci sa stiahla a neprehovorila. Horšie ako smutné dieťa je utrápený rodič. Nemôžem povedať, že jej rozumiem, pretože to nieje pravda. Nemám ani poňatia o jej slzách.

Vychutnávala som si každú kvapku, ktorá mi stekala hrdlom a zanechávala za sebou pálivý až upokojujúci pocit. Do hlavy mi vstúpil kofeín a dokázala som nechať otvorené oči bez priveľkej námahy. Tak bolo jednoduchšie dokončiť prípravy, dopísať úlohy a nastúpiť do autobusu. Zošuchla som si ruksak zo zhrbených ramien a pretlačila sa do zadnej časty priestoru. V predposlednej lavici bolo miesto, ktoré som s vďačnosťou prijala. Ledva som zachytila očami plavovlasé dievča hľadiace z okna vedľa mňa.

,,Ťažká noc?" Zachvel sa hlas v mojich ušiach. ,,Chce to tabletku." Niekto ma drgol opakovane do ruky. Znechutene som sa zvrtla do strany a zbadala dievča podávajúce mi papierovú škatuľku s farebným nápisom a opotrebovaným matným povrchom. Zamietla som jediný pokus o príjemný tón, takže to riešilo ticho. Opatrne som vyšmykla krabičku z dlane dievčaťa ako vec, po ktorej som túžila celý život.

,,Tešíma,  Christina." Podávala mi ruku. nedokázala som nepredcierať, že niesom prekvapená. Bola krásna a urážala niekoho takého ako ja svojim úžasným vzhadom aj keď sa nesnažila.

Mala silno zelené oči, okolo zreničiek bola farba tieňovaná do opovážlivej orančovejj. Nos iba zdokonaloval darované črty od očí po bradu. Nad ústamy bolo vidno prekrité znamienko púdrom a starostlivo nanesený tieň červene do tváre. Nezdala sa mi staršia ako ja, ale...

,,A ty?" Prerušila moje myšlienky. Sedela som a pozerala prázdnym pohľadom. Jedine moje ústa mali tolko guráže aby sa načiahli sa slovami.

,,Sara. Ďakujem za liek. Bola to iba hlúposť. Nabudúce dám prednosť spánku."

... je podobná Christianovy. Majú rovnaké črty, čo rozoznám aj cez jeho vek.

,,Niet začo. Poznám to... stretávky v lese že?"

,,Také niečo." Potriasla som mierne hlavou. Ani mi nenapadlo, prečo trafila presne do terča miesta.

,,Tak veľa šťastia Sara."

Dievča sa zdvihlo a prešlo popri mne s dokonalou ladnosťou. Nadvihla som sa v sede na rukách a presunula sa na jej miesto. Nemala som v sebe pocit, aby som mala dôvod odpovedať jej. Ona bez toho aby čakala stlačila gombík na otvorenie dverí a klopkanie jej opätkou sa stratilo v ruchu ulice. Zvesila som hlavu aby som si ako tak dokázala oddýchnuť, keď som to zbadala.

Kus žltej látky spolu zo zipsom trčiaca z dievčinej čiernej kožennej kabelky. Skvôr ako som sa stala podozrievavou, zo včera nahnanom strachu v lese sa autobus pohol a dievčina so žltou mikinou zmizla.

Ak vám dajú na matematike otázku koľko je jedna plus jedna, odpoviete zarazene: dva. Pretože je až divné pýtať sa. Ale ja by som v tomto momente mohla povedať aj milión. Neviem nájsť logiku ba ni v jednoduchej veci. Všetko myslenie je beznádejné. Viem, že mám zmätok, ale toto je iné, únava sa vrátila do ranného stavu a horká nepriehladná tekutina už nepomohla po druhý raz. Bola som malátna a nedokázala stáť na nohách. Všetko čo dokážem písať, vysloviť sú tri krátke slová. ,,Niesme iba my." Kto znamená my a kto sú oni? Odpoveď nespadne z neba.  Na to som čakala pridlho.