Dobre? Dobre...

11.časť

Nevedela som , čo ma čaká ,no odvrávať neprichádzalo do úvahy. Otvorila som si skriňu a bolo tam presne to , čo som očakávala a čoho som sa bála. Detské šaty . Keď som sa v nich dôkladnejšie prehrabala, našla som aj pár kusov oblečenia v mojej veľkosti. Samozrejme s detskou potlačou. Normálne by som tomu nevenovala žiadnu pozornosť, ale v tomto prípade to bolo viac ako desivé. Po pár minútach neustáleho zízania na obsah skrine som si vybrala teplákovú súpravu s Disney postavami a tielko s veľkým nápisom TOY STORY. V malej zásuvke som našla nejaké spodné prádlo. O podprsenke sa mi pochopiteľne mohlo iba snívať.
Všetko som zobrala do rúk a predtým ako som otvorila dvere, hlboko som sa nadýchla.
„Zvládnem to.” - vyslovila som nahlas.
Ocko ma odprevadil ku kúpeľni a nechal ma samú.
Kvapky vody mi pomáhali zregenerovať moju dušu,aj keď to nebolo možné.
„Dcérenka, už si tam pridlho. Vylez z vane, idem ťa skontrolovať.“ -povedal ocko.
„Čo prosím? “ - inak som nestihla zareagovať.
Bolo neskoro. Ocko vstúpil do kúpeľne a pozeral sa na moje nahé telo ako na svätený obraz.
„ Nejako si nám vyrástla. Neboj sa , vždy budeš ockove maličké dievčatko. Aj keď ,toto je v tvojom veku nanajvýš čudné a nezvyčajné. Tak vylez,už aj.“ -zvýšil hlas.
  Zľakla som sa, no počúvla som .
Podišiel ku mne bližšie a pozorne ma sledoval.
„Daj hore ruky... Fájn... Teraz sa otoč...výborne dievčatko...ešte ukáž krk...“ - kontroloval, či som sa dobre umyla. Bola som rada , že robil iba to.
„ No vidíš, si celá čistučká a voňavá. Obleč sa a poď do kuchyne, urobil som nám horúce kakao.“- dopovedal a odišiel.
Ako inak počúvla som , nič iné som tu v podstate ani nerobila.

„Ahoj.“
„Ahoj ,dievčatko. Poď sem,sadni si.“ - podal mi do rúk kakao.
„Ďakujem.“
„Za málo.“
„Ocko?“
„Hm?“
„Ja len , napadlo ma... Môžem sa ťa niečo spýtať?“
„Samozrejme, zlatíčko. Smelo do toho.“ - povedal mi s úsmevom.
„Kde je mama? “
„Ou, tvoja mama.“ - smiech vystriedal smutný výraz.
„Zomrela aj s tvojou sestrou pred piatimi rokmi.“
„ Sestrou? Koľko mala rokov? “
„ Toľko, čo ty teraz. Nemôžeš si ju pamätať. Bola veľmi malá, nezaslúžila si zomrieť.“ -v jeho očiach som videla náznak sĺz.
„ To ma mrzí. A ako zomrela? “ - musela som získať čo najviac informácií.
„Starala sa do vecí do ktorých nemala. To sa jej stalo osudným.“ - nastala dlhá odmlka.
„ Nechcel som to urobiť , vážne nie. No nedala mi na výber. Jej mama bola pobehlica a ona za to musela pykať. Chcela ju ochrániť, nemala to robiť. Neovládol som sa.“ -dokončil ,chytil si hlavu do rúk a začal vzlykať.
„ Ty si ju zabil.“ - vystrašene som zašepkala.
„ To hlúposť jej matky ju zabila. Ale teraz mám teba, na tom už nezáleží. Ty mi neodídeš. Nedovolím ti opustiť ma.“ - hovoril so strašidelným výrazom.
Nevedela som čo mám povedať , nakoniec som sa zmohla iba na jednoduchú vetu, ktorú vytvoril strach: „Neopustím ťa ocko.“

Ležala som na svojej posteli a rozmýšľala nad tým, čo sa pred pár minútami udialo. Je to vrah. Zabil manželku a vlastné dieťa. V tej chvíli som sa bála o svoj život viac ako kedykoľvek predtým . Oprávnene.

Prečo má dopekla nikto nehľadá? To na mne už nikomu nezáleží? Prečo má nikto nezachráni? Neverím tomu, že na mňa moja rodina zabudla. Že im je bezo mňa lepšie. Nechcem tomu veriť. To moje podvedomie mi  túto strašnú predstavu tlačí do hlavy.
Mám toho dosť! Už sa viac nebudem ľutovať a čakať na záchranu! Celý mesiac som trávila čakaním. A pomohlo to? Nie! Musím sa postaviť na vlastné nohy a dostať sa odtiaľto. Bez pomoci iných. Zvládnem to aj sama. Rozhodla som sa.
Počkám , kým tzv. ocko zaspí a dostanem sa domov. Domov. - klesla som na zem a sledovala ako sa mi z očí valia veľké slzy.

Keď bolo zjavné, že už je každý v ríši snov, snažila som sa vyplížiť von. Cez dvere to nešlo , tak som to musela vyskúšať cez okno.  Potichu som ho otvorila. Jednu nohu som mala už vonku , keď sa dvere dokorán otvorili.  Stál v nich ocko. V tej chvíli som nevedela ,čo mám robiť. Rozhodla som sa pre risk. Vyskočila som z okna a začala utekať ako zmyslov zbavená.
Došla som až po veľkú železnú bránu, keď som ho uvidela vychádzať z domu a rýchlo kráčať za mnou.
Skúsila som na ňu vyskočiť a bránku preliezť , no bola privysoká. Zúfalstvo sa stupňovalo. Keď bol  ocko odo mňa vzdialený už len pár metrov , moje telo ovládol adrenalín. Rozbehla som sa, silno odrazila a chytila sa bránky . Áno! Bola som len pár krokov od vrcholu brány , keď som na nohe zacítila jeho ruku. Snažila som sa ju striasť, no on sa nie a nie vzdať. Ťahal ma celou silou dolu, až nedosiahol to, čo chcel. Nezvládla som to. Neuspela som. Bola som sklamaná.
„ Ty si sa mi snažila újsť? To nemyslíš vážne! Po tom všetkom , čo som pre teba urobil? Vieš,že toto sa nezaobíde bez trestu. Sklamala si ma Lis. A teraz do domu! Už aj! “ .

*V dome*

„Prepáč.“ - na nič viac som sa nezmohla.
„ To si robíš srandu? Urobila si to ,čo si nemala. Trest ťa neminie.“ - kričal
Zľakla som sa.
„ Chcela som len vidieť svoju rodinu. Chýba mi. Ty si o svoju prišiel a veľmi ťa to bolelo. Ja prežívam rovnakú bolesť. “ - moje slová prerušovali zvlyky.
„ Odteraz som ja tvoja rodina. Iba ja! Rozumieš?“
„Áno.“ - vyšlo mi mimovoľne z úst.
„ Nechcel som to urobiť,ale nedávaš mi na výber. Poď za mnou.“ povedal.
Vystrašene som ho následovala a čakala ,čo hrozné príde.

Vstúpili sme do pivnice. Teda, aspoň som si to dovtedy myslela. Keď ocko zažal svetlo, na stenách sa postupne začali objavovať biče, putá, laná a ďalšie sadomasochystické nástroje.

„Preboha.“ - šepla som vystrašene.
„Postav sa čelom vzad a daj si dole tričko. “ - šepol tak,aby som to počula.
Videla som ako berie do ruky bič.
To predsa nemôže.
Urobila som tak ,ako mi povedal.
*Prásk*
Prvá rana. Bola to hrozná bolesť. Z očí sa mi začali liať slzy.
*Prásk*
Druhá rána. Cítila som ako mi bič zanecháva veľké jazvy.
*Prásk*
Tretia, štvrtá,piata rana. Nohy sa mi podlamali a ja som klesla na zem. Už nevládzem. Tá bolesť je krutá, neznesiteľná.

„Obleč sa, dúfam , že si z toho vezmeš ponaučenie,dcérenka. - posledné slovo nezvyčajne zvýraznil.

*O 3 mesiace neskôr*

Je 24. december. Sú Vianoce a ja som stále zavretá v jednom dome s tým starým bláznom. Všetka nádej na vyslobodenie zo mňa opadla a mojou hlavnou prioritou sa stalo prežiť to tu.
Vianoce boli vždy môj obľúbený sviatok, no teraz som sa na nich netešila.

Je 6 hodín. Ocko ma volá do kuchyne na štedrovečernú večeru. Ako to len smiešne znie. Ocko.

V tichosti sme sa navečerali a išli sme sa spoločne pozrieť pod vianočný stromček. Zdobila som ho sama. Prvýkrát v živote som to robila sama,bez mojej rodiny .
  Otvorila som krabicu a bola v nej bábika s kočíkom . Ako inak. Tvárila som sa , že sa mi to páči a ocka som nútene objala.
Keď bolo 8 hodín ,ospravedlnila som sa mu, že som unavená a odišla si ľahnúť.

Ležala som a pokúšala som sa zaspať. Bola som už len telo bez duše. Dušu som stratila už dávno.
Nevládzem viac bojovať, no nemám na výber.

1200 slov! Dúfam, že sa vám nová časť páči . Rozhodla som sa , že budem pridávať novú časť každú druhý sobotu , s tým, že bude mať minimálne 900 slov. Samozrejme ,ak bude záujem. Za každé prečítanie ,vote alebo komentár budem nesmierne rada. Pamätajte, že vy a vaša podpora ste dôvod , prečo píšem. Tak sa z vami lúčim. Dúfam, že sa páčilo . Byé Byé