Dobre? Dobre...

16. časť

Ďalší deň v tej prekliatej škole. Pred spaním som sa trošku viac zamýšľala nad tým, prečo mi mama nedovolí prestúpiť na dievčenskú školu. Popravde to vôbec nechápem. Asi si myslí, že sa stane nejaký zázrak a ja sa prestanem báť mužskej spoločnosti, no to sa úkrutne mýli. Neviem ako to odomňa  môže očakávať. 

Je 7:05 a ja stále ležím v posteli. Do školy sa mi ísť nechce. Keby tak mama odišla do práce skôr a na mňa tak trošku pozabudla...

7:10 otvorila mama dvere a začala ma hrešiť. Vraj som už dávno mala byť nachystaná. Vôbec neberie ohľad na môj strach. Prisahám, že tým rodičom vážne nerozumiem.

Pomaly, priam najpomalšie ako sa len dalo som vstala z postele a presunula som sa do kúpeľne. Tam som si umyla zuby a naniesla jemné líčenie. Keď som otvorila skriňu do očí mi padli modré rifle a čierne tričko s nápisom You're special. Obula som si čierne tenisky , cez plece prehodila rifľovú bundu a okolo 7:25 som vyrazila z domu. Ani naraňajkovať som sa nestihla.

Do školy som dorazila niekoľko minút pred zvonením. Prvú sme mali matematiku. Už len nájsť, kde sa učebňa matiky nachádza. To nebola práve najľahšia úloha. Po asi 4 minútach beznádejneho hľadania som to vzdala. Oprela som sa o niečiu skrinku a nahlas som zavzdychala.
„Dovolíš ?“ - znenazdajky sa predomnou vynorila známa mužská postava.
Bez výčitiek môžem povedať, že mi spadol kameň zo srdca keď  som zbadala Nicka.
„ Nerád ťa vyrušujem, ale o 2 minúty mi začína hodina a matikárka nemá veľmi v obľube neskoré príchody. Nechcem ju naštvať, dokáže to byť riadne čertisko. ” -  takmer nezrozumiteľne zo seba vysypal.
„ Počkať, nepovedal si práve matikárka? To musí znamenať že máš matematiku. O, áno! “ - zajasala som.
„ Neviem čo je na tom také skvelé, ale musím uznať , že ti to páli. Kto by bol povedal, že matiku učí matikárka? “ - vyriekol a začal sa rehotať.
Mňa to urazilo. Fajn, uznávam, že som reagovala možno trošku, trošku, trošulilinku prehnane , ale konečne mám šancu dozvedieť sa kam to mám vlastne ísť.

„Počuj, mohol by si mi ukázať, kde je tá prekliata učebňa?“ - povedala som protivným tónom.
„Samo.“ - vyriekol takmer nadšene a žmurkol na mňa.
„To si si mohol odpustiť.“ - zareagovala som, načo sa iba pousmial.

Do triedy sme vošli tesne po zvonení. Učiteľka nás samozrejme nezabudla vyhrešiť a zosmiešniť pred celou triedou. No čo už, tento deň bude naozaj krásny...

Po obede za mnou prišiel Nick a prihovoril sa mi:
„Ahoj, ráno sme nemali čas sa porozprávať. Mám pocit, že som sa ti už predstavoval,ale pre istotu som Nick.“ - povedal s večným úsmevom a rukou si prehrabol svoje dokonalé vlasy.
„Ahoj a zbohom.“ - odpovedala som.
„Prepáč dievča, ale vážne ťa nechápem. Najprv mi vynadáš, potom sa mi sama, podotýkam sama prihovoríš a teraz si zase taká odneraná a mám pocit, že sa  ma chceš zbaviť. “
„To nie je iba pocit.“ - chladná odpoveď z chladnej tváre.
„ Nie každý chlap ťa chce znásilniť, preboha!“ - zvýšil hlas.
Toto bolo už aj na mňa priveľa . Zašiel priďaleko. Nohy sa mi podlomili a do očí sa mi tlačili slzy. Ako môže na mňa niečo také vybafnúť? Ako sa opovažuje?
Na hrudi som náhle ucítila nepríjemný tlak. Moje srdce zaliala bolesť. Mala som pocit, že sa mi do neho práve zabodlo niekoľko nožov. Nevládala som sa postaviť. Nemala som síl rozprávať. Časť mňa práve zomrela...

Takže, nebudem tu vymýšľať žiadne nezmyselné výhovorky.
Dúfam, že sa vám nová časť aspoň trochu páčila . Je síce trošku kratšia ,ale je jedna hodina ráno. Zajtra tu máte pokračovanie, teda ak chcete. Dlhší čas som nepísala z niekoľkých dôvodov.
1. Nechcelo sa mi. ( Čo si budeme klamať)
2. Nevedela som o čom mám písať. ( Niečo ako spisovateľský blok)
3. Dlhší čas som nemala mobil a cez počítač ma nebavilo hľadať všelijaké znaky.
4. Keď som dostala mobil, zabudla som heslo na wattpad.
5. Keď som si na heslo spomenula, zabudla som o čom príbeh vlastne bol.
6. Musela som si ho prečítať a tak pokračovať.
Áno, viem, že som niektorých sklamala. Áno, tiež viem, že som stratila veľa čitateľov a verte, že mi je to naozaj ľúto. Ale každý z nás má svoj život a nie vždy sa nám darí. Ja prechádzam takým tým temnejším obdobím. Avšak, nič nie je trvalé a sľubujem, že ak je stále záujem, príbeh budem písať oveľa častejšie. Ďakujem za podporu. Veľmi si vás vážim. ❤️❤️ Byé Byé