Dobre? Dobre...

17.časť

Toho človeka som už nechcela nikdy vidieť. Nie. To nie je človek. V mojich očiach je Nick už navždy iba monštrum. Ba možno i niečo horšie. Nenávidím ho, rovnako ako nenávidím všetkých chlapov. Načo vlastne existujú? Akú rolu zohrávajú v tejto smiešnej hre menom Život? Načo, Bože?

Slzy začali tiecť prúdom. Srdce mi bilo silno sťa bubon. Keď si to Nick konečne všimol, na jeho tvári sa zjavil výraz poznania a ľútosti.

„Liss, prepáč... ja... nemyslel som to tak.“ - pomaly otváral ústa a oči sa mu začali lesknúť.
„Ty mi daj láskavo pokoj. Je ti to jasné?“ - odsekla som tým najnepríjemnejším tónom, ktorý mi daná situácia dovolila.
Zhlboka som sa nadýchla a snažila som sa dôstojne odísť.

Cesta domov sa mi zdala dlhšia ako obyčajne. A aj náročnejšia. Práve som prechádzala cez park, keď som si uvedomila, že sa v mojom tele  odohráva veľká bitka. Súperili moje city a moja hrdosť. Kto zvíťazí? Na to odpoveď nepoznám ani ja sama.

Asi po 30 minútach som konečne zbadala jedinú stavbu, ktorá mi dodávala pocit bezpečia. Môj dom. Môj domov. Doma ešte nikto nebol a tak som rovno nasmerovala do svojej izby. Prezliekla som sa do starých teplákov a vyťahanej mikiny. Zopla som si vlasy, zababušila som sa do periny a zapla si svoj obľúbený seriál.

Mama prišla okolo siedmej a otec ju nasledoval hneď o niekoľko minút. Zvyšok večera panoval v pokojnej rodinnej atmosfére. Proste na nezaplatenie.

O 3 ráno som sa zobudila. Hlavou mi lietali rôzne myšlienky. Rozhodla som sa, že končím s ľutovaním. Áno, prežila som si toho veľa. Prežila som si také veci, ktoré by som neželala ani najväčšiemu nepriateľovi. Tie veci si nezaslúži nikto. Ale žijem.  Je čas pohnúť sa ďalej. Život pokračuje a ja nesmiem zostať zaseknutá v jednej diere a ubíjať sa tam do konca života. To proste nejde. Už to nejde.

V škole som vypadala ako chodiaca mŕtvola, pretože som toho veľa v noci nenaspala. Ale bola som aspoň namotivovaná chodiaca mŕtvola a to je podľa mňa obrovské plus. Cez veľkú prestávku som dokonca prehodila pár slov so spolužiačkou. Myslím, že sa volala Brittany. Alebo žeby to bola Britney? A nie je to vlastne to isté?
Poslednú hodinu som mala biológiu. Učila nás ju naša triedna profesorka.
Hneď čo sa za ňou zabuchli dvere učebne, spustila:
„ Študenti, skôr ako si niektorých z vás vyskúšam, vám musím niečo oznámiť. O týždeň, teda na ďalší piatok sa koná povinný školský výlet. Pôjde sa do hôr. Zraz je ráno o 7:45 pred školou. Vytvorili sme pre vás skutočne bohatý program. Máme zopár sponzorov, takže desiatu každý dostane. Samozrejme, nebude na škodu, ak si niečo pod zub vezmete aj sami. Plánovaný príchod je o 22. hodine, takže študenti, ktorí dochádzajú si musia zabezpečiť odvoz domov. Tak ako všetko, ani tento výlet nie je zadarmo. Platí sa 35€. Z ceny bude už aj zaplatený autobus. Peniaze sa mi snažte priniesť najneskôr do utorka. Výlet je povinný, takže žiadne výhovorky. Ak budete chcieť viac informácií, všetko potrebné nájdete na školskej nástenke pred aulou."

Keď učiteľka dokončila svoj monológ, vyvolala k tabuli .... Moment prekvapenia.... Mňa! Ako inak, však? Práve sme preberali fotosyntézu a aj keď som zošit poriadne ani neotvorila, čerpala som z vedomostí zo základnej školy. Nejakým zázrakom som odpoveď dala na dvojku.

Dni plynuli ako obyčajne. Stále som sa vyhábala ľuďom, najmä mužského pohlavia, no podarilo sa mi spriateliť s jednou spolužiačkou. Väčšina triedy ju šikanovala za to, že je autista, čo samozrejme nebola pravda.
Volá sa Hannah a je veľmi priateľská.

Je štvrtok. To znamená, že zajtra sa ide do hôr. Popravde sa veľmi teším. S kamarátkou som už dlhší čas nikde nebola.

Deň D je tu. O pol ôsmej sme nastúpili do autobusu, čo nedávalo veľmi zmysel, keďže o 7:45 mal byť ešte iba zraz. No nič to.

Spolu s Hannou sme si sadli na jedny z prvých sedadiel. Celú cestu sme sa fotili, napchávali rôznymi maškrtami a užívali si svätý pokoj. Mali sme prejsť iba niečo cez 100 kilometrov, takže sme necestovali pridlho. O nejaké dve hodinky sme boli v cieli. Vrcholy hôr sa nádherne týčili na oblohe, čo každému dodávalo dojem krásnej rozprávky. Proste niečo úžasné. Hodnú chvíľu sme sa ešte kochali pohľadom. Onedlho sa pohol dlhý rád žiakov a vydali sme sa na menšiu túru.
Počasie bolo príjemné rovnako ako atmosféra, ktorá medzi nami kolovala. Teda vtedy som si to aspoň myslela. Niektorí žiaci spoločne s pani profesorkou boli už v cieli, zatiaľ čo naša skupinka dosť zaostávala.

Boli sme už takmer na vrchole, keď do mňa znenazdajky sotil spolužiak a pošmykla som sa. Z nedostatku rovnováhy sa mi zatočila hlava. Jemné prítmie v mojej hlave spôsobilo, že som sa ocitla na Zemi. V tom do mňa  niekto kopol a dolná polovica tela mi visela vo vzduchu. Začula som už len Hannin krik.
„Preboha, pomôžte jej niekto! Veď spadne! “
Vtedy moje telo zachvátila panika a bola by som sa neudržala nebyť ruky, ktorá chytila tú moju.
„Neboj sa Lis, držím ťa a za nič na svete ťa nepustím.“ - spoznala som Nickov hlas.
„Krič si na mňa koľko chceš a rob čo chceš, len ma prosím ťa teraz nepúšťaj. Dobre? “ - opýtal sa Nick s trasiacim sa hlasom.
„Dobre...“

Ahojte, možno táto časť bude niekomu pripomínať sci-fi,ale život môže priniesť aj takéto situácie. Keďže je zajtra ten obľúbený prvý školský deň, dúfam, že vám ho aspoň trochu spríjemním. Žiaci a študenti, prajem vám veľa trpezlivosti, pretože ju budete potrebovať. Nová časť bude, keď budú nejaké ohlasy. Ďakujem vám za všetko. Bez vás by tento príbeh nejestvoval.❤️