Dobre? Dobre...

13.časť

Ťažko sa hľadá slovo, ktoré by dokázalo opísať to, čo práve cítim. Ťažko sa hľadá pocit, ktorý vlastne cítim . Jediné čo chcem je dostať sa odtiaľto . Neviem síce ako a kedy, ale urobím všetko preto ,aby som z tohto hrozného miesta konečne vypadla.

Po dlhom rozmýšľaní o svojom živote som zaspala. Opäť som mala tú istú nočnú moru ,v ktorej som bola na cintoríne .
Pekné sny ma prestali navštevovať v deň , keď som bola unesená.

*1.januára*
Nový rok. Nové skúsenosti. Nová šanca na lepší život. Každý rok som si opakovala tieto slová, až na tento. Teraz pre mňa tieto slová akosi stratili význam .
   Práve chystám chlebíčky a ocko sa snaží niečo upiecť. Občas si hovorím, že keby si ma nekúpil,keby ma neuniesli ,keby som ho poznala ako napríklad suseda, mala by som ho rada. Správa sa ku mne celkom pekne,ale to , že som bola unesená mení celú situáciu.

10
9
8
7
6
5
4
3
2
1
„Šťastný Nový rok dievčatko moje.“- zaželal mi ocko a vlepil mi bozk na čelo.
Čisto zo zdvorilosti, a možno trochu aj z ľútosti som mu taktiež popriala šťastný Nový rok.

Spoločne sme si sadli na gauč a pozerali silvestrovské filmy. Mala som strašne zlý pocit. Pocit beznádeje. Tak strašne mi chýbala moja rodina. Naše novoročné oslavy, hry, naše Vianoce , pečenie , varenie , spoločné chodenie do kostola. To všetko,ba i viac mi chýbalo. Tak ako mesiac nemôže existovať bez slnka ,tak ani ja nemôžem existovať bez svojej rodiny.

Ocko odišiel do obchodu . Bránu pečlivo zatvoril. No veril mi natoľko, že nezamkol dvere a to mi hralo do karát. Poobzerala som sa po dome a po mojej izbe. Tak veľmi som to chcela vidieť poslednýkrát.
„Teraz alebo nikdy.“ - povedala som si a rozbehla sa smerom von z domu. Už som nemohla nič stratiť, no mohla som veľa získať. Využila som príležitosť a utekala ako zmyslov zbavená. Vyskočila som na bránu ,no nestihla som sa jej chytiť.
„Dopekla, teraz nie.“- povedala som si.
Podišla som pár krokov dozadu, rozbehla som sa a.... nedokázala som to. Zase.
„Tak fajn, Liss. Spamätaj sa, dobre? Si tak blízko. Teraz to nesmieš vzdať, rozumieš? Ak si na tú prekliatu bránu dokázala vyskočiť vtedy, dokážeš to aj teraz, je to jasné? Dievča,vzchop sa už ! Dokážeš to ! “ - dohovárala som sama sebe. Keby to niekto počul, myslel by si, že som šialená. Veď od toho nemám ani ďaleko.
O dosť veľký kus som sa presunula dozadu, opäť som sa rozbehla a vyskočila som najviac ako som bola schopná.
Áno! Držím sa. Teraz sa už iba vytiahnuť hore. Napla som všetky svoje svaly a s malými ťažkosťami som sa dostala až na vrchol brány. Bála som sa výšok, no teraz som na to kašlala. Vyskočila som a dopadla na zem .
Nemôžem tomu uveriť! Som za bránou . Z tej radosti som pozabudla , že som stále blízko pri dome. Keď mi to prišlo na um, utekala som po hlavnej ceste.  Keď som bola dosť ďaleko od miesta, v ktorom som strávila toľko času, začala som klopať ľuďom na dvere.
„Pomôžte mi prosím, bola som unesená. Zavolajte políciu. “ S týmito slovami som obehla asi 10 domov , no každý  ma odignoroval. Prečo majú niektorí ľudia srdcia tvrdšie ako kameň?
Po pár minútach cesty som zbadala malý skromný domček. Podišla som k nemu a zaklopala.
Dvere mi otvorila staršia pani so sivými vlasmi ztočenými  do drdola. Na sebe mala čierne šaty, ktoré zdobila zástera a cez krk mala previazanú čiernu masívnu šatku.
„Dobrý deň, pomôžte mi prosím. Bola som unesená . Zavolajte políciu. “ - hovorila som so slzami väčšími ako je vodopád.
„ Preboha , dievčatko. Poď dnu. Pomôžem ti. “- odpovedala mi pani.
Aj keď som sa bála, nemala som na výber. Vypadala, že mi chce vážne pomôcť.
„Nemusíš sa báť, neublížim ti. “ - dodala keď videla ako rozmýšľam nad tým, či mám alebo nemám prijať jej pozvanie.
Prikývla som a následovala som ju.
„Kľudne si sadni, urobím ti čaj . Ale najprv zavolám políciu.“ - povedala.
„ Veľmi vám ďakujem.“ - na nič iné som sa nezmohla.
Prikývla a odišla .

Po pár minútach sedenia a rozprávania sa ,niekto zaklopal na dvere.
„Dobrý deň, vy ste nám volali ohľadom toho uneseného dievčaťa? “ - opýtal sa policajt. V tej chvíli som už nemohla udržať slzy a nechala ich voľne tiecť.
„Áno, poďte dnu. Je v obývačke.“ - počula som ich rozhovor.
  Predomnou sa zjavil vysoký hnedovlasý muž s čiernymi očami a hneď za ním do izby vstúpila nízka blondína s krátkymi vlasmi a modrými očami. Obaja boli v uniformách .
„Chúďatko, naše. Neboj sa, už je všetko v poriadku. Odvezieme ťa za tvojou rodinou,ale musíš ísť najprv s nami, dobre? “ - prihovárala sa mi policajtka.
Prikývla som, ešte raz som poďakovala mojej záchrankyni a v sprievode policajtov odišla smerom k autu.

Som na policajnej stanici. Práve ma vypočúvali . Všetko som im vyrozprávala. Chcú chytiť všetkých tých grázlov a potrestať ich. Pani policajtka práve zavolala mojim rodičom a oznámila im, že ma našli živú a zdravú.

„Dievčatko naše,tak si nám chýbala . “ - povedala mama, hneď čo ma zbadala. Objala ma a z jej očí sa spustili slzy. Ocko ju následoval. Samozrejme, že ani ja som nezaostávala. Toto je tá najkrajšia chvíľa v mojom živote.

Tak konečne sa udialo aj niečo dobré. Prepáčte mi za to, že nepridávam časti, tak ako som sľúbila. Vážne nestíham. Som prváčka na gymnáziu a vôbec mi nejde fyzika, ktorá je hrozná. Cez víkendy chodím na doučovania a pomáham kamarátke s monitormi. Je 1 hodina ráno, takže prosím prepáčte ,ak to nie je veľmi dobré. Musela som už niečo napísať. Viem,že strácam čitateľov a je mi to hrozne ľúto. Budem sa snažiť pridávať do týždňa aspoň jednu časť,ale nič vám nesľubujem . Vážne sa ospravedlňujem. Dúfam, že sa vám nová časť páčila. Už sa nám to pomaly začne rozvíjať. Budem veľmi rada za každé prečítanie, votes či komentár. Ďakujem za všetko. Byé byé